Zdroj: Súkromné zápisky Verony P., ktorá pochádzala z Kysúc, Čadečky. V roku 1945 mala jedenásť rokov.
,,V roku 1943 nás niekedy aj zo školy pustili domov, keď učiteľom odkiaľsi hlásili poplach. To bolo ľuďom hlásené, keď niekde bombardovali, ľudia museli nechať všetko a utekať sa skryť do úkrytov."
Svetlo mohlo stáť život
"Išla som do školy, nebála som sa, nerozumela som tomu a boli sme na to zvyknutí. Vtedy bez prestania vo dne, v noci popod nebo, nič si nevidel, len samé lietadlá. Bolo ich mnoho, veľký hrmot to robilo a samé pásy sa za lietadlami tiahli. Lietadlá lietali stále, v noci bolo počuť hrmot, kde bombardovali.
Večer, keď sme lampu petrolejku rozsvietili, hneď sme museli okná dobre zastrieť kadejakými handrami. Zastieralo sa to preto, aby nebolo vidieť svetlo, lebo kde sa svietilo, kde videli nejaké svetlo, tam bombardovali.

Keď sme večer roku 1945 driapali perie, čuli sme hrmot, až sa naše chalupy triasli. Vyšli sme von pred dvere a bolo to vidieť, z neba akoby sa oheň sypal. Tak to bolo vidieť a ľudia, ktorí tam žili, museli utekať do úkrytov a niekde v tých úkrytoch ich aj zasypalo. Každú noc sme šli spať plní strachu. Bola to vojna, Nemci proti Rusom a Rusi proti Nemcom.
V apríli roku 1945 v jeden deň ráno sme zobrali z domu do kufra akési hlavnejšie veci, aj kravu, husi sme tiež zobrali. Chalupu sme nechali odomknutú a celý deň sme boli v Liščákovej hore, až tam, ako je záhon nad studienkou. My deti sme si tam robili oheň a sedeli sme pri ňom. Ku večeru sme sa vrátili domov, nič zlého sa nerobilo."
Rusi im navarili ryžovej kaše
,,1. mája 1945 ráno už išli dolu Kyčerkami tade spoza vrchov rady koní a vojakov a rovno do jednej rodiny.
Tí mali len jednu izbu na bývanie a sieň. Tú jednu izbu mali na všetko, kuchyňu, spálňu, pracovňu a všetko. Bolo ich v tej jednej izbe desať, otec Eduard, mamka Štefánia, ešte i babku mali. Detí mali už vtedy sedem a po vojne sa im ešte dvaja chlapci narodili.
Kone si dali tí Rusi na ich šihlu pred ich dom a poniže aj na našu šihlu. Ešte sme to vtedy nemali prehradené. Tam u tej rodiny, u suseda, si tí Rusi urobili kuchyňu. Varili tam a chodili po chalupách pýtať, čo k tomu potrebovali. Naša mamka im dala mlieka, zemiakov, čo mali. Tí Rusi nám potom poslali, keď navarili ryžovej kaše, plnú konvičku, v ktorej im mamka predtým poslali mlieko."
Štrnásti v jednej izbe
,,Cez deň chodili vojaci po chalupách, povraveli s ľuďmi, nič zlé nám nerobili. Väčšinou boli doma len ženy s deťmi. Chlapi sa schovávali, aby ich nebrali na vojnu.