Irina Školníková, ktorá je učiteľkou klavíra a spevu na Základnej umeleckej škole v Čadci, sa narodila v Rusku. Tento rok plánovala návštevu rodičov v Orenburgskej oblasti, tiež svojich spolužiakov z VŠMU v Moskve.
Porozprávali sme sa s ňou o tom, ako zvládajú vyučovanie pedagógovia i žiaci umeleckých škôl. Zaujímalo nás aj to, ako prežíva súčasnú situáciu v súvislosti s pandémiou jej rodina a priatelia v Rusku.
Od zatvorenia škôl v marci ide o úplne novú, neštandardnú situáciu, ktorá zasiahla aj vzdelávanie. Väčšina rodičov nie je v práci, v krátkej dobe sa musela „rekvalifikovať“ aj na učiteľov. Takisto učiteľa sa po prvýkrát ocitli v situácii, ktorú predtým nezažili. Museli prejsť na distančnú formu vyučovania. Ako ju hodnotíte?
V tejto situácii ide podľa mňa v prvom rade o to, udržať komunikáciu so žiakmi a ich učebné návyky. Ostatné musí ísť bokom. Keby som mala vybrať medzi prezenčnou (kontaktnou) výučbou a dištančným vzdelávaním, jednoznačne volím prezenčnú formu. Avšak aj učitelia základných umeleckých škôl, ktoré poskytujú oficiálny stupeň vzdelávania, museli vykročiť do neznáma a usilovať sa o distančné vzdelávanie svojich žiakov a implementáciu nových špecifických metód „vyučovania na diaľku“. Preto sme sa aj my, pedagógovia ZUŠ, museli v krátkej dobe zorientovať a „rekvalifikovať“ na túto formu vyučovania.
Špecifikom umeleckého vzdelávania je predovšetkým skutočnosť, že okrem teoretických poznatkov získavajú a rozvíjajú žiaci praktické zručnosti a návyky v svojom umeleckom odbore. Dá sa to naučiť takto, dá sa povedať, „na diaľku“?
