Zaujal slovenské aj české médiá. Gymnastické online tréningy Ľuboša Ďurčanského sa objavili v celoštátnych televíziách a mohli ste si o nich prečítať aj v našom týždenníku. Dôležitejšia ako medializácia však bola skutočnosť, že desiatky dievčat mali možnosť zatrénovať si pod dohľadom trénera aj počas obmedzenia športovej činnosti, ktoré so sebou priniesla korona kríza.
„Samozrejme, online tréningy nenahradia tie reálne. Ani výbava doma nikdy nie je taká, ako v telocvični. Na druhej strane, je to lepšie, ako nič. Pripájalo sa približne 40 – 50 detí a rodičia mi písali, že sú veľmi spokojní. Deti môžu cvičiť, vidia trénera aj ostatných, cítia, že niekde patria. Zároveň sa aspoň trošku udržiavajú vo forme,“ priblížil hlavný tréner.
Stíha študovať aj kosiť trávnik na ihrisku. Kanonier Turzovky chcel mať 50-gólovú sezónu ČítajteRodák z Vyšného Kelčova
Ľuboš Ďurčanský pochádza z Vysokej nad Kysucou, časť Vyšný Kelčov: „Býval som tu do dvadsiatich rokov. Uplynulých 20 rokov už bývam v Rožnove pod Radhoštěm v Českej republike. Mám dvojité občianstvo, ale srdcom som stále Slovák. Kde sa človek narodí a ako je vychovaný, to mu vždy ostane.“
S gymnastikou začínal vo Vyšnom Kelčove pod vedením Renáty Kužmovej. „V telocvični sme vtedy mali tri kladiny, tri hrazdy, kruhy a zopár ďalších vecí. Na tú dobu to bola veľmi solídna výbava,“ spomína. Skupinku dievčat dopĺňali traja chalani. Ľuboš Ďurčanský sa aktívne venoval gymnastike aj v ďalších rokoch, potom však prišiel smolný pád a zranenie kolena.
„Kvôli kolenu som s aktívnou gymnastikou skončil. Išiel som na vojnu, zoznámil som sa s bývalou manželkou, presťahoval sa do Rožnova. Dlho som sa športu nevenoval, pretože prioritou bola pre mňa nová rodina, staral som sa taktiež o dve deti z prvého manželstva od manželky a okrem toho som študoval na Vysokej škole v Ostrave. Potom sa mi však narodila dcéra. Hoci nebola športový typ, vravel som si, že by mala zvládnuť aspoň základné pohyby ako kotúľ a podobne,“ hovorí kysucký rodák.
Zapísal ju do miestneho oddielu, do Sokolovny: „Chodila tam rok. Ja som akurát platil, nestaral som sa, akým spôsobom to tam funguje. Veril som, že ju niečo naučia. Lenže za ten rok sa nenaučila ani ten nepekne prevedený kotúľ vpred.“
Pozícia nespokojného rodiča ho popchla k návratu ku gymnastike. Tentoraz už však na inom poste. „Gymnastike rozumiem, tak som si povedal, že by som mohol vyskúšať trénovanie. Prišiel som na Stredisko voľného času (SVČ) Rožnov, vysvetlil som im, že som kedysi robil gymnastiku a opýtal sa, či náhodou nepotrebujú trénera. Mali krúžok gymnastiky spojenej s loptovými hrami. Odpovedali mi, že môžem robiť asistenta. Trénerom totiž u nich môže byť len človek, ktorý má gymnastické certifikáty, školenia a pedagogické vzdelanie.“
Ľuboš Ďurčanský teda zaujal pozíciu asistenta. Zároveň si v Zlíne urobil trénerskú licenciu, získal certifikát aj pedagogické vzdelanie pre voľnočasové aktivity.
„V Stredisku prebiehala gymnastika na tomto krúžku vyslovene záujmovou metódou. Deti zvládli najzákladnejšie veci ako kotúľ či premet stranou. Všimli si však, že ja robím na hrazde toče, chodím po rukách, robím fliky a podobne. Vnímali, že tomu športu rozumiem,“ opisuje.
Prišli za ním preto rodičia dvoch detí, či by sa im navyše nad rámec krúžku nevenoval. Súhlasil, no z dvoch detí boli zrazu šesť a potom 15.