ČADCA. Marekov dedko Jaroslav Stráňavský sa významne zasadzoval za ľudovú tvorbu na Kysuciach, učil i v ľudovej škole umenia. Nebolo mu cudzie ani vyrezávanie z dreva a trojstrunové husle, takzvané drevené husľové korýtka, ktoré sa na Kysuciach zachovali, sa zachovali práve vďaka nemu.
Bol spoluzakladateľom súboru Kysučan i Jedľovina a vynikajúcim hudobníkom. Jeho syn, Marekov strýko Jaroslav Stráňavský hudobnú zložku súboru Jedľovina viedol po otcovi. Rodina druhého syna Igora hudobné nadanie nezdedila, no folklór u nich vytryskol svojím spôsobom.
Osudná košeľa
Ale poporiadku. Marek Stráňavský pred vysokou školou nastúpil do folklórneho súboru Kysučan ako tanečník. Vyplynulo to z rodinnej tradície: starý otec i strýko bývali primášmi v súbore Kysučan či Jedľovina.
Marekova výška 185 cm však potrápila krojovňu, z typických dedinských odevov naňho nebolo v súbore z čoho vyberať. Jeho mama však kedysi štrikovala pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby, neskôr šila pre miestne krajčírske dielne. Poprosil ju teda, aby mu zhotovila krojovanú košeľu na mieru.
Koronakríza: Na Kysuciach vzdelávala deti, odišla pomáhať tureckému zdravotníctvu Čítajte „Košeľa sa ušila a bola dobrá, no neskôr som potreboval i vestu a gate. Ľudia z môjho najbližšieho okolia si to začali všímať, pýtali sa ma, odkiaľ veci mám,“ vysvetľuje Marek začiatky toho, ako sa mama s otcom dostali k remeslu.
Rodičia postupne ušili kroje aj pre seba a Stráňavskí v nich začali chodiť na rodinné podujatia, na svadby.
„Na krstiny mojej dcéry sme šli už všetci krojovaní. Vzišlo z toho, že by sa šitie krojov oplatilo rozbehnúť popri práci.“
No myšlienka sa rozbehla takou rýchlosťou, že ku krojom bolo čoskoro treba i krpce, opasky, čižmy, klobúky. To si vzal na starosti syn Marek a jeho kamaráti, rodičia sa začali naplno venovať výšivkám.
„Otec začal vyvíjať nové výšivky na základe rôznych historických dokumentov, historických kníh, ktorých máme doma neúrekom.“
