(zdroj: redakcia)MAKOV – BUMBÁLKA. Niektoré príbehy začínajú slovami: „Neviem, prečo sme to urobili, no sme radi, že sa to stalo.“ Tak toto nie je náš prípad.
My presne vieme, prečo sme sa na Kysuckú hrebeňovku dali. Chceli sme vyparatiť riadnu turistickú prču a chceli sme vás zobrať všetkých. Počas cesty sme sa síce len tak do vetra opýtali „panebože, prečo?“, no viac ako o túžbe po poznaní šlo o básnickú otázku. „Panebože prečo je ten ruksak tak ťažký?, prečo je tak strmo do kopca?, prečo je tak strmo z kopca? a nespočetná kombinatorika typov „panebože prečo“.
Kombinácia pravidelností „vždy“ a “skoro vždy“
Dovoľte mi hneď na úvod poodhaliť, prečo sme sa počas púte dostali do značných problémov: Nie som športovkyňa a teda disciplína nie je moje druhé ja. Stáva sa teda, že dosť často meškám. No Dominika športovkyňa je a vždy mešká! Kombinácia „vždy a skoro vždy“ znamenala v našom prípade, že sme z Bumbálky vyrazili o dve hodiny neskôr oproti pôvodnému plánu, ktorý už aj tak bol dosť neskorý. Začať dvadsaťšesťkilometrovú púť o dvanástej na obed: prosím, poctiví turisti, ranné vtáčatá, odpustite.
Kysucká hrebeňovka: ako vznikol nápad?
Redaktorka MY Kysuckých novín Magdaléna Paluchová a redaktorka týždenníka KYSUCE Dominika Mariňáková sa na podporu turizmu na Kysuciach vydali na trojdňovú púť naprieč našimi horami. Počas koronakrízy, keď spolu brázdili domáce turistické trasy, si položartom sľúbili, že prejdú z Makova – Bumbálky na Husárik. S každým prejdeným kilometrom im sánka padala z krásy kysuckých hôr a nápad prejsť do Čadce po hrebeni naberal reálne kontúry. Naplánovali si teda viac ako päťdesiatkilometrovú trasu. Prvý deň plánovali prejsť okolo 26 kilometrov z Bumbálky na Semeteš, tam prenocovať. Druhý deň sa mali vydať zo Semeteša na Zákopčie, nocovať tam a tretí deň nali zakončiť zo Zákopčia na Husárik. Na tom by nebolo nič, keby jedna nebola kaviarenskou povaľačkou a druhá športovkyňou. Ako prežili spolu tri dni v horách? A prešli plánovaný úsek? Čítajte v seriáli na pokračovanie.
Bolo ako bolo, z Bumbálky sme striedavo výživne stúpali a klesali k pamätníku partizána na Makove. Po ňom nás čakal „obrkopec“, do ktorého sme fučali a nemohli si dovoliť zastaviť ani na obednú pauzičku. Zožula som teda svačinu za pochodu a navzájom sme si zavinšovali dobrú chuť idúc okolo lesníkov, ktorí tiež obedovali popri robote.
Kysuce patrili lyžiarom: Zmení cyklistika turizmus? Čítajte Peší frajeri
Sedlo pod Lemešnou bol akceptovateľný medzibod, kde sme plánovali skutočnú obednú pauzičku. Takú, že sme sa odvážili dať si dolu aj vaky. Dovtedy sme iba leteli a, pozor, to najlepšie pre dej príbehu, no najhoršie pre naše nohy a chrbty, nás stále len malo čakať.
No kdesi v lesíku pred sedlom sme si chvíľku oddýchli, napili sa a aby sme mali aj nejakú fotografiu z prvého dňa, chceli sme sa odfotiť. (Z prvého dňa máme práve kvôli časovému nedostatku úplné minimum fotiek.) Nepodarilo sa, pretože do nášho fotokútika z kamenia a húštiny sa dovalila skupinka šiestich chlapov.
