Naša stĺpčekárka sa vydala po stopách našej (zabudnutej) identity. Tiahla rôznymi smermi: cez kopce a osady, cez chute, cez kultúru a využila na to i charizmatickú Sašku Matákovú a ďalších. Ďakujeme im.
Od dávna som presvedčená, že pohľad na slovenskú dedinu je najkrajší výhľad zo všetkých. Iné, krásne či krajšie, možno sú očarujúce, ale nikdy nie také, čo vás objímu, privinú. Zelené a zaliate slnkom.
Kultúra vytvorená z prírody. Drevené domy a ľanové odevy. Bosé nohy a prenikavé hlasy. Čo prepichnú srdce naskrz a pripomenú, aká je domovina. Také hlasy.
Silné a neutíchajúce ani v radosti, ani v žiali. Vždy zvoniace z jedného poľa na druhé. A cinkanie zvončekov. Mäkké obláčiky na lúkach a ťažká práca. Od mala.
Koza, čo neposlúcha a husi, ktoré naháňajú deti. Dievky v sukniach, s červenou mašľou vo vlasoch. Najľúbeznejšie široko-ďaľeko. Také si chcem myslieť, že bolo Slovensko. Môj domov.
Vraj. Neviem vlastne nič o tom, aký bol život kedysi. No nepochybujem o neposlušných kozách. Tie sú tvrdohlavé do dnes. Každopádne, nedávno som blúdila lesom a narazila som na zopár dreveníc. Uprostred hustého lesa. Hodiny túlania sa do nikam a odrazu toto? Inak ako po svojich by ste sa na také miesto nedostali.
Medzi nimi stál dom, vlastne, jedna časť stála, tá druhá vyzerala ako by ste odkrojili z torty. Čas z nej odkrojil a krásne vidíte, čo všetko je vnútri. Bolo. Akoby zastavené v čase.
Stĺpček: Prírode sa nedá zaplatiť Čítajte Stôl a stoličky. Formy na pečenie na kuchynskej linke. Kríž nad červenými dverami. Tmavé podkrovie. Pri pohľade na niečo také vás pokúša vlastná myseľ vymýšľať najrôznejšie príbehy o ľuďoch, ktorí tam žili.
Občas si proste vyzujem topánky a kráčam po lese. Je to... skutočné. Medzi vami a pôdou nič nie je. Nič vás nerozdeľuje. Cítite jej vlhkosť a chlad. Je mäkká.
Inokedy si ľahnem do trávy. Je hebká. Ako najkvalitnejší koberec v najvychýrenejšom obchode, ba lepšia. Netreba za ňu dať ani cent. A ten pocit jednoducho stojí za zážitok.
