Naša stĺpčekárka sa vydala po stopách našej (zabudnutej) identity. Tiahla rôznymi smermi: cez kopce a osady, cez chute, cez kultúru a využila na to i charizmatickú Sašku Matákovú a ďalších. Ďakujeme im.
Od dávna som presvedčená, že pohľad na slovenskú dedinu je najkrajší výhľad zo všetkých. Iné, krásne či krajšie, možno sú očarujúce, ale nikdy nie také, čo vás objímu, privinú. Zelené a zaliate slnkom.
Kultúra vytvorená z prírody. Drevené domy a ľanové odevy. Bosé nohy a prenikavé hlasy. Čo prepichnú srdce naskrz a pripomenú, aká je domovina. Také hlasy.
Silné a neutíchajúce ani v radosti, ani v žiali. Vždy zvoniace z jedného poľa na druhé. A cinkanie zvončekov. Mäkké obláčiky na lúkach a ťažká práca. Od mala.
Koza, čo neposlúcha a husi, ktoré naháňajú deti. Dievky v sukniach, s červenou mašľou vo vlasoch. Najľúbeznejšie široko-ďaľeko. Také si chcem myslieť, že bolo Slovensko. Môj domov.
Vraj. Neviem vlastne nič o tom, aký bol život kedysi. No nepochybujem o neposlušných kozách. Tie sú tvrdohlavé do dnes. Každopádne, nedávno som blúdila lesom a narazila som na zopár dreveníc. Uprostred hustého lesa. Hodiny túlania sa do nikam a odrazu toto? Inak ako po svojich by ste sa na také miesto nedostali.
Medzi nimi stál dom, vlastne, jedna časť stála, tá druhá vyzerala ako by ste odkrojili z torty. Čas z nej odkrojil a krásne vidíte, čo všetko je vnútri. Bolo. Akoby zastavené v čase.
Súvisiaci článok Stĺpček: Prírode sa nedá zaplatiť Čítajte Stôl a stoličky. Formy na pečenie na kuchynskej linke. Kríž nad červenými dverami. Tmavé podkrovie. Pri pohľade na niečo také vás pokúša vlastná myseľ vymýšľať najrôznejšie príbehy o ľuďoch, ktorí tam žili.
Občas si proste vyzujem topánky a kráčam po lese. Je to... skutočné. Medzi vami a pôdou nič nie je. Nič vás nerozdeľuje. Cítite jej vlhkosť a chlad. Je mäkká.
Inokedy si ľahnem do trávy. Je hebká. Ako najkvalitnejší koberec v najvychýrenejšom obchode, ba lepšia. Netreba za ňu dať ani cent. A ten pocit jednoducho stojí za zážitok.
A tak premýšľam, že kým deti pásli v zime statok a nôžky si ohrievali v tom, čo z kravy vyšlo, nebol život skutočnejší? Keď nebolo všetkého na rozdávanie a ľudia neprahli po peniazoch cez mŕtvoly?
Predstavujem si, že ľudia kedysi nemali toľko času chcieť byť bohatší než iní. Ráno vstávali s vychádzajúcim slnkom, či kikiríkaním susedovho kohúta, nie príšerným vyzváňaním mobilného telefónu. Miesto kontroly Instagramu už boli pri dobytku. „Nie“ nebola odpoveď, pretože každé „nie“ malo priamy dopad na ich život. A tak pracovali. Bez ,,nie“. Práca, ktorú vykonávali, ich živila. Doslova. Veľakrát celkom bez peňazí.
Viete si predstaviť, že by ste nepotrebovali peniaze? Že by ste neboli závislí na výplate. Že vaše polia vám dajú materiál, ktorý spracujete. Že vaše zvieratá vám dajú potraviny, ktoré vás zasýtia.
,,Vtedy bola iná doba“. Bola.
Kedy si ľudia pomáhali a neohradzovali si pozemky vysokým plotom, cez ktorý sused neuvidí. Bola to doba, kedy sa v dedine všetci poznali a tak sa aj správali.
Nie, že sa v dedine všetci poznajú, ale nikto nikoho nezdraví a nikto sa s nikým nerozpráva. Sme ako tajní špióni. Každý číha popod svoj plot, pomedzi svoje tuje, na suseda. Čo robí, kam ide, čo má oblečené, čo si kúpil nové a kde na to vzal. A robíme z toho vlastné závery, ktoré málokedy súvisia s realitou.
Sme unudení vlastným životom a náplň našej práce je vyzvedať, súdiť, pohŕdať.
Ale kto nás to zamestnáva, keď musíme takto konať? Je to nespokojnosť?
Závisť? Ak áno, nebojte sa dať tomuto zamestnávateľovi výpoveď, pretože v takej práci neexistuje žiaden kariérny rast. Nájdite si prácu v seba rozvíjaní, láske a úprimnosti. Tieto profesie sú omnoho zábavnejšie. Naučte sa žiť so sebou a vážiť si to, čo máte.
Našťastie to, aké sú vzťahy medzi ľuďmi z diaľky, z kopca, nevidno.
Zatúžila som spoznať, pripomenúť si to, čo nám kedysi tak intenzívne rozprávali. A my sme nechceli počúvať. Joj, ako by som teraz počúvala.
Kráčam po ceste, uprostred ktorej stoja kozy. Nepohnú sa, v ich tradíciách sa zjavne nič nezmenilo. Ale čo tie naše?
