(zdroj: redakcia)U MELOCÍKA. „Nie“. To bola odpoveď na otázku, či nás ubytujú u Melocíka. Do cieľa nášho nocľahu boli totiž ešte dve hodiny a my už sme boli pekne vyžmýkané zo síl, nechceli sme sa horám nechať napospas a ísť na doraz proti noci. Žiaľ, neostalo času ani na zaváhanie. Pekne sme vyšvihli vaky späť na to, čo z chrbta ostalo a vydali sa... úplne inou stranou. Ešte, že sme dve poctivky a kontrolujeme každé značenie.
Našliapli sme teda už správne na cestu smerom do Záblatia. Aha, auto! Snažili sme sa ho stopnúť, ale Bytčan si povedal, že dve žaby do svojho „tereňáku“ neberie. Ospravedlňovalo ho, že šiel len neďaleko po osadu Ovsenovci, odkiaľ sme my museli stúpať do lesa. Zasa les.
Súvisiaci čánok Ako sme si skúsili horský šprint Čítajte Letom, lesom
Neprajný, tmavnúci, cesta stále vlhká po výdatných dažďoch sa kĺzala pod našimi nohami. Tie museli balansovať na klzkom povrchu a vyvažovať telá ťažké pod vakmi.
Skrátim to: zo Záblatia na Vrchrieku sme preleteli. Z tmavnúceho lesa sme chceli byť čo najskôr preč. „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“ opakovala som si Štúrove slová. Poklon prírode bolo už viac, ako súvislých krokov. „Poklona prírode“ bolo „predklonenie sa“, v tej polohe sme vyvažovali ťažké ruksaky a nechali sme, aby sa ich váha na chvíľu rozložila po celom chrbte. Klaňali sme sa a vyvažovali v čoraz častejších intervaloch.
Partnerom v horách nám bola značka Wolfpack
Kysucká hrebeňovka: ako vznikol nápad?
Redaktorka MY Kysuckých novín Magdaléna Paluchová a redaktorka týždenníka KYSUCE Dominika Mariňáková sa na podporu turizmu na Kysuciach vydali na trojdňovú púť naprieč našimi horami. Počas koronakrízy, keď spolu brázdili domáce turistické trasy, si položartom sľúbili, že prejdú z Makova – Bumbálky na Husárik. S každým prejdeným kilometrom im sánka padala z krásy kysuckých hôr a nápad prejsť do Čadce po hrebeni naberal reálne kontúry. Naplánovali si teda viac ako päťdesiatkilometrovú trasu. Prvý deň plánovali prejsť okolo 26 kilometrov z Bumbálky na Semeteš, tam prenocovať. Druhý deň sa mali vydať zo Semeteša na Zákopčie, nocovať tam a tretí deň nali zakončiť zo Zákopčia na Husárik. Na tom by nebolo nič, keby jedna nebola kaviarenskou povaľačkou a druhá športovkyňou. Ako prežili spolu tri dni v horách? A prešli plánovaný úsek? Čítajte v seriáli na pokračovanie.
Keď sme opäť začali klesať do doliny a uvideli bežca, ohromne sme sa potešili. Znamenalo to, že sme blízko k Vrchrieke a odtiaľ je to na Semeteš už len kúsok. Vo Vrchrieke sme boli už tak unavené, že sme sa nepozreli na značenie a s vidinou nocľahu sme sa pustili pomedzi domy. Zastavil nás všímavý pán včelár, ktorý nás usmernil a keby nešiel dole do Vysokej, na Semeteš by nás vyviezol.
