
VYSOKÁ NAD KYSUCOU AŽ DLHÁ NAD KYSUCOU. Nad „Cipárom“ sme vystúpali opäť na hrebeň, na červenú značku. Po krátkej ceste cez les vedie cesta cez lúky a naskytnú sa odtiaľ nádherné výhľady. No po výhľadoch nasledovalo ešte niečo lepšie. Vedľa „drevenej šibenice“ sa rozlieha osada Bielovci.
Ak sme dovtedy mali v ten deň veľmi „šúchacie sa“ tempo, v osade sme stáli na každom kroku. Inak to totiž nešlo: každá chalupa, každé okno, každá latka plota stála za obdivovanie. Chatári, českí i slovenskí, si tu udržiavajú domčeky v múzejnom štýle. Najprv sme si mysleli, že sme snáď dorazili do nejakého skrytého skanzena a opakom som si nie istá doteraz. Až keď sme sa komusi vlúpali do dvora, aby sme si zazvonili na mosadznom zvončeku pri dverách, všimli sme si na dvore kohosi „obstarávať“ to miesto. A na múzejníkov nevyzerali.
Kysucká hrebeňovka: ako vznikol nápad?
Redaktorka MY Kysuckých novín Magdaléna Paluchová a redaktorka týždenníka KYSUCE Dominika Mariňáková sa na podporu turizmu na Kysuciach vydali na trojdňovú púť naprieč našimi horami. Naplánovali si teda viac ako päťdesiatkilometrovú trasu z Makova - Bumbálky na Husárik. Prvý deň plánovali prejsť okolo 26 kilometrov z Bumbálky na Semeteš, tam prenocovať. Druhý deň sa mali vydať zo Semeteša na Zákopčie, nocovať tam a tretí deň nali zakončiť zo Zákopčia na Husárik. Ako prežili spolu tri dni v horách? A prešli plánovaný úsek? Čítajte v seriáli na pokračovanie.
Vôňa dreva
Na tom mieste, viac ako kdekoľvek inde, udrela nám do nosa vôňa dreva. Vôňa chalúp, vôňa práce, teplo, ktoré rozvoňalo vždy živé drevo. Chalupy boli kol-dokola obrastené kvetmi, za okenicami mali staré krčahy, či črepníky. Rozprávka.

Ochotná pani chatárka nás napojila, bola z Ostravy tak, ako mnohí ďalší. A rozhodila rukou, ukazovala nám, tamtí sú zo Žiliny, hentí zas z Havířova. A pani zo Žiliny im na plot podarovala krásne maľované hrnce. Ešte stále sa usmievam, keď na to pomyslím.

Keď pomyslím, ako si pani z Ostravy s pokojom upravovala záhradku a kým sme sa napili ospravedlňovala sa, že tu dlho nemohli kvôli zavretým hraniciam prísť, preto má rastlinky zbujačené.
Cestou na Kamenité som rozmýšľala. Hocikoho by ste v meste nepopýtali o vodu. Nedali by ste sa do reči len tak s hocikým. A už vôbec sa nezdravíme s každým, koho vidíme naproti. Tak, ako sa zdravia turisti v horách.
Partnerom v horách nám bola značka Wolfpack
Chodia do hôr ľudia, ktorí sú iní? Alebo sa ľudia v horách správajú inak? Je to niečo, čo sme nezvládli pri prechode „dole“? Správať sa v súlade. S lúkami, s potokom, so zverou, s vôňou dreva. Byť nimi, byť vôňou, byť lesom. Neubližovať, na nevkus nemať čas.
Lekcia vkusu, nádhery a boja samého so sebou
Priznám sa, majúc Dominiku kdesi pred sebou, horko-ťažko som sa s drevenou nohou doterígala na Kamenité. Ale tam sa opäť rozkrútili kolieska pri pohľade na, pre mňa najkrajší, najobsiahlejší výhľad tejto púte. Na každú stranu hory, ktoré človeka absolútne prerastajú vo všetkom: veľkosťou, vekom, evokujú v ňom pocit smrteľnosti, no zároveň všetkými odtieňmi zelenej upokojujú, že je na správnom mieste tam, kde práve je a že všetko je tak, ako byť má. Už veky. A ony sú toho svedkom.