Chodiť do hôr by nám nemalo napadnúť ako alternatíva ku všetkým tým ostatným veciam. Už len ísť, kráčať až na miesto, kde sa oplatí kľačať a tráve, šolíchať sa do kopca, to všetko má blahodarný účinok.
Toto nie je turistický sprievodca. Toto je text žánrovo nezaradený, ktorý má lákať do prírody. Bohužiaľ, nemôžem ho navoňať, vytlačiť naň farby z tuby, aby sa podobal na to všetko, čo sa v kopcoch oplatí vnímať.

Ak kráčate sami alebo s dobrou spoločnosťou, aj keby ste nikam nešli, keď vyjdete z hory, dá to zmysel. Jeden neuvarený obed a jeden chlieb v prírode za to ohromne stojí. Príroda je hrozne podnetná. Slúži ako upratovačka mysle a tam sa to len všetko začína.
Sídliskový športovec
Keď som ešte bývala sídliskovým deckom, chodili sme na Husárik často. Chodili sme sa tam s kamošmi stratiť, chodili sme tam športovať, aj na školské vychádzky sme tam chodili. Už len zapierať sa do toho asfaltového kopca bola fuška. To bol ten šport, ktorý spomínam. A potom „zvŕž“ dolu.

Tak sa stalo, že za Husárikom to veľmi nepoznám. Nepoznám osady a zákruty a rozhľadne a kaplnky na rázcestiach. A tak sa stalo, že keď sme cestou na Petránky dorazili do prvej osady, toť rozprestrela sa predo mnou úplne iná krajina.

Úplne iná ako tam dole, v meste. Taká zvučná a súzvučná. Nenáročná, nevzpiera sa, ľahučko sa šinie hore-dole po horských lúkach, miniatúrnych lesných chodníčkoch, miestami popred okná chatiek. Akoby všetko, od farieb po náladu tu a dole, bolo prísne oddelené narysovanou čiarou.
S mojím súpútnikom sme nešli nikam. Teda, šli sme na Petránky. I keď chcieť ísť ďalej od ľudí v týchto časoch a zároveň sa vybrať na kopec znamená, že si od ľudí až tak nepomôžete. V kopcoch je veľa ľudí a je to dobre. Ak sa ľudia k sebe priblížili, rúška skôr slúžili ako prejav solidarity než ako skutočná ochrana. Ale to len na uvedenie do atmosféry.