S rodákmi oslávil okrúhle výročie kňazskej služby

Kysucký rodák dekan Ladislav Ostrák slávi v týchto dňoch päťdesiate výročie kňazstva. V rozhovore si zaspomínal na rodné Kysuce, na ktoré sa veľmi rád vracia a o ktorých rozpráva s láskou v srdci všade tam, kam zavíta.

Narodili ste sa v Zákopčí krátko po vojne. Ako si spomínate na svoje detstvo, vyrastanie na dedine po vojne?

Vyrastal som bez mobilu, tabletu, bez softvéru, bez hardvéru.....(smiech). Domáce úlohy som si písal pri lampe a otec ma bil doma za to, že som sa túlal po vonku celý deň. Život bol naplnený detskými hrami a pomocou pri práci na poli, vždy v závislosti od veku.

Dekan Ladislav Ostrák (4 fotografie)

V škole nás bola kopa detí, až šesťsto, dnes je to už mnohonásobne menej. Ani sme sa ako deti nezamýšľali, či ide čas rýchlo, či pomaly, či sa nudíme alebo nie. A najmä bola aj vo viere jednota – skoro všetci sme boli spolu aj v kostole.

Kedy sa vo Vás zrodila túžba po kňazskom povolaní?

Asi tak, ako to býva s láskou. Niekedy sa človek zamiluje hneď, inokedy to v ňom dozrieva postupne. Nebol to presný dátum, skôr to vo mne dozrievalo, začalo to maminou modlitbou krátko po mojom narodení. Stále som bol spojený s činnosťou Cirkvi – chodil som na sväté omše a aj miništroval. No a po skončení strednej školy v Kysuckom Novom Meste som raz sedel na kanape doma a čítal knihu a otec sa ma vtedy spýtal: „Tak čo, kam to vlastne chceš ísť na vysokú školu?“

Možno vás bude zaujímať Možno vás bude zaujímať Vandrovné remeslo premenil pradedo na umenie, ocenil to aj svet Čítajte 

Mal som vybavené ísť do Košíc na veterinu, rodičia brali ako samozrejmosť, že pôjdem tam. A keď sa ma to otec vtedy spýtal, tak som odtrhol oči od knihy a povedal som mu, že ja by som išiel na teológiu. Otec najskôr ostal zaskočený, že to ako za kňaza? No dobre, ako chceš. Potom prišla mama a on jej zvestoval, že nech sa ma spýta, do akej školy som si zmyslel chodiť. A mama (ako každá mama) sa ma ani nespýtala, rovno odpovedala, že čo vymýšľam, aké školy, že však idem do Košíc, no ale, že nech teda poviem. A keď som povedal teológia, tak že aké lógie, a potom, počkaj, to ako za farára? Keď som prisvedčil, tak mama ušla a my sme sa s otcom začali smiať, pretože sme presne vedeli, kam išla – do chlieva. Ona totiž vždy, keď mala radosť alebo bolesť, išla sa tam vyplakať. Až pri vysviacke sa mi priznala, že ona si v sebe nosila prísľub jednej rehoľnej sestry, ktorá sa za mňa modlila pri komplikáciách pri narodení, a mame vtedy povedala, že ak prežijem, bude zo mňa kňaz.

Pôsobili ste na Rímskokatolíckej cyrilometodejskej bohosloveckej fakulte a dodnes je vám blízka cyrilometodejská tematika. Ako túto tému vníma podľa vás v súčasnosti verejnosť?

Roky päťdesiate – šesťdesiate – Cyril a Metod neboli populárni po štátnej stránke a nebol ani záujem ich nejako vyzdvihovať, aj keď úplne ich zakázať nemohli, lebo spoločenský a kultúrny prínos znegovať nemohli, keďže vytvorili abecedu a povýšili jazyk našich predkov k jazyku iných národov. Samozrejme náboženskú stránku sa bývalý režim snažil utlačiť. Teda aj ľudia poznali ich meno, ale nevnímali ich veľkosť a zásluhu. V deväťdesiatych rokoch Cyril a Metod „vyskočili“ celkom vysoko v povedomí ľudí a dnes je to opäť tematika, o ktorej sa až tak nehovorí. No základom má byť pre nás zachovanie dedičstva otcov. A ako na to? Problémom je, že deti nechodia v nedeľu do kostola. Keď prídem do kostolov svojich bývalých farností vidím tridsať- päťdesiat detí v kostole. Často aj rodičia sú v kostole a deti nie. No je aj pravda, že je celkovo menej detí. Pred päťdesiatimi rokmi bolo v každej dedine futbalové mužstvo a nie jedno. Hrali deti, juniori aj dospelí, dnes to tak už v mnohých nie je. Preto už aj v Cirkvi chýba aktivita, nie je dostatok detí a mladých a tí, ktorí sú, majú množstvo iných aktivít a nie sú „odkázaní“ na vonkajšie spoločenstvo. Raz som po skončení náboženstva počul chlapcov ako sa dohadujú, že o pol tretej sa stretnú. Celý nadšený som sa ich spýtal, či sa idú prejsť alebo opekať. Oni na mňa, že či som z jahody spadol, že sa stretnú na facebooku. A ja im hovorím, že kedy sa potom pobijú. Na druhej strane buďme úprimní, keby moja generácia mala vo veku desať rokov počítač a mobil, tiež by som sedel doma a klikal. Preto je aj spôsob života detí iný, zvykli si, že akákoľvek námaha je zbytočná.

Spolupracovali ste na vydávaní viacerých kníh a skrípt, bolo to náročné?

Možnosti boli malé, no robilo sa v rámci nich veľa. Vydávali a dojednávali sme knihy nespočetnými cestičkami. Kňaz dostal na faru sedem spevníkov, jeden dal organistovi, druhý kostolníkovi a pár ľuďom. My na fakulte sme väčšinou cyklostilovali po nociach. Skriptá sa prepisovali na písacom stroji na letecký papier. Sám som vydal skriptá patrológie, ktoré sú jediné svojho druhu doteraz a stále sa používajú.

Opravili ste viaceré kostoly. Ako sa pozeráte na súčasné zanikanie farností, vyprázdňovanie kostolov – celkový trend povrchnosti vo viere?

Keď v roku 1968 prišlo uvoľnenie, viaceré farnosti začali stavať nové kostoly a kto ich nestihol dokončiť do obdobia normalizácie, stavby zmrazili. Keď som sa ja dostal do farností, boli takto zmrazené dva kostoly – v Nižnej Sitnici bol kostol vystavaný po múry, v Pakostnici po okná. Najprv sme vybavili povolenie na dokončenie, potom sa ich podarilo dokončiť.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Najskôr vyrobili najväčšie delo na Slovensku, teraz sa zamerali na katapult Čítajte 

V Pustom Chotári sme ho postavili úplne od základov. Vtedy to bolo jednoduchšie, ľudia boli ešte naučení brigádovať, nebol to problém. Ľudia si vedeli navzájom pomôcť, vedeli sa stretnúť. Dnes je to už ťažšie, je stále menej ochoty a aj ľudí, tak to treba akceptovať.

Často sa vraciate na Kysuce, aj do rodnej obce Zákopčie – čo vás tu ťahá, ako vnímate Kysučanov?

Mojou zásadou je, že nutne musíme prízvukovať rodičom, aby hovorili deťom, že majú niekde korene. Teda vedieť aj osadu, ulicu, z ktorej pochádzajú moji starí rodičia. Aby si mladí našli čas a išli sa pozrieť na to miesto, aj keď tam už možno nikto z rodiny nebýva. Dnešný svet nás chce donútiť nemať korene, aby mladí boli celosvetoví, lebo sú ľahšie ovplyvniteľní. Pri spoločnej spovedi sa zvyknem mladých spýtať odkiaľ sú ich starkí. Pred štyrmi rokmi som sa to spýtal jedného mladíka a on povedal, že z Čierneho. Usmial som sa a spýtal som sa ho, či tam niekedy bol. On povedal, že nie, tak som mu dal „pokutu“, aby tam počas roka zašiel. Vo februári so išiel po ulici a tento mladík ma zastavil a ďakoval mi. Bol som zvedavý a pýtal som sa ho ako prežil návštevu, tak sme zašli na kávu. On povedal, že zašiel na cintorín a stretol tam pani, ktorá sa hneď pýtala, odkiaľ je, koho hľadá. Vysvitlo, že to bola susedka jeho dedka, vyrastali spolu. Porozprávala mu rôzne zážitky a ukázala mu starkého hrob. Mladík chvíľu postál pri hrobe a cítil sa ako na návšteve u starkých rodičov. A ten rok sa tam išla pozrieť celá jeho rodina. Ja takto reprezentujem Kysuce a aj Zákopčie, kade chodím, vysvetľujem aké sú tu kopce, ako tu žijeme. A to je aj cieľom nadácie – tešiť sa z ľudí, ktorí sú odtiaľto a dosiahli toho veľa v živote. A samozrejme aj duch viery, ktorý tu stále vládne. Je balzam na dušu, keď mám v Zákopčí v nedeľu omšu a kostol je plný, to v Bratislave už nevidím.

Ako ste prežívali koronakrízu – zákaz verejného slúženia sv. omší?

Spomínam si na najkrutejšie prenasledovania Cirkvi, ktoré sme v dejinách mali a ktoré som zažil aj ja – bol som na Kube v roku 1972, kde boli otvorené len dva kostoly. V zájazde sme boli štyria kňazi a taxíkom sme sa v nedeľu vozili a hľadali otvorený kostol. Bolo úžasné, že mnohé boli zatvorené, boli z nich sklady a ľudia stáli pred kostolmi, ich vieru nezlomili. No cez koronakrízu, cez najväčšie kresťanské sviatky v roku, bol Vatikán prázdny – bez omší, bez návštevníkov. A zatvorené bolo všetko, akoby neexistovalo spoločenstvo žiadnej cirkvi. Odniekiaľ musela vyjsť negatívna sila, ktorá toto spôsobila. V minulosti, keď bola epidémia, ľudia naopak, zomkli sa, išli sa spolu modliť a žili z toho spoločenstva. Mnohí ľudia teraz prestanú chodiť do kostola, nevrátia sa. U mnohých na dedinách pretrvával zvyk chodiť do kostola, pretože sa to patrilo a chodili od malička. A keď zrazu tri mesiace nemuseli, tak nemajú potrebu, nevidia v tom zmysel. Teraz musíme my veriaci ukázať, že potreba kresťana je žiť svoju vieru v spoločenstve, cítiť duchovnú prítomnosť druhého človeka, zdieľať svoje radosti a starosti. Pretože nie sme individualisti, sme spoločenské stvorenia a prejav viery je tiež spoločenskou danosťou, aby človek nebol sám a mohol sa o niekoho oprieť.

V tomto roku slávite päťdesiat rokov kňazstva, čo by ste odkázali kňazom, ktorí pôsobia u nás v regióne?

Mojou prvou skúsenosťou bolo, že v každej farnosti, v ktorej som pôsobil, skutočne v každej, som našiel Šimonov, ktorí mi pomáhali niesť kríž a našiel som aj Veroniky, ktoré boli vždy ochotné pomôcť, ktoré boli vždy k dispozícii. To mi dávalo silu, že keď som aj niekedy bol nahnevaný a mal pocit, že mi chýba spätná väzba, že som dal veľa a nedostal nič alebo len negatívny postoj. Druhou hnacou silou boli situácie, kde by sa človek mohol pýtať, či je to náhoda alebo Božia prozreteľnosť.

Možno vás bude zaujímať Možno vás bude zaujímať Ponúkali byt aj ambulanciu. Kysucké obce hľadajú pediatrov márne Čítajte 

Mnohokrát som išiel po ulici a oslovil ma okoloidúci, že či som kňaz a keď som prisvedčil, poprosil ma ísť zaopatriť príbuzného do nemocnice. A keď som prišiel, tak som uvidel človeka, ktorý nebol roky na spovedi a odhodlal sa to spraviť aj keď si celý život myslel, že Boha nepotrebuje. Neskôr som sa dozvedel, že mnohí v ten deň alebo krátko potom odišli do večnosti. Alebo prvé sväté prijímanie, kde prijme Eucharistiu s dieťaťom aj jeho rodič, ktorý od sobáša nebol na spovedi. To sú chvíle, ktoré majú úžasnú vnútornú silu pre kňaza, aby čerpal. Božia milosť a modlitby iných robia zázraky.

Máte pocit, že Cirkev naráža na iné problémy ako v minulosti? Je podľa vás ťažšie uchovať si vieru alebo má každá doba svoje úskalia?

V tejto dobe liberalizmu a gender ideológie, sme si neuvedomili, že keď poľavíme v jednom, ide aj ostatné s tým. A je doba, keď aj my, mlčíme. Treba zaujať jednoznačný postoj, zdá sa mi, akoby sme sa báli výsmechu, že sme netolerantní. Nemôžeme poprieť Boží zákon a povedať, že je to prirodzená úchylka. Bojíme sa o tom verejne hovoriť, lebo sme hneď pranierovaní. Ale prečo, celý náš život je aj politický, keď hovoríme a konáme o verejných veciach. Máme právo hovoriť o tom, čo je v rozpore s našim vierovyznaním.

Prežívame rok Svätého Písma, ktorá časť v Biblii je vašou obľúbenou a riadite sa podľa nej?

Často sa zameriavam aj v príhovoroch na oblasť vydávania svedectva. Boh pozná naše slabosti lepšie ako my, On od nás chce len priestor. Aby sme vedeli povedať: Bože, Ty patríš do môjho života, aj keď nie vždy všetko zachovám a odbočím vľavo alebo vpravo, ale stále si súčasťou môjho života. Za každú cenu musíme vrátiť Boha do ulíc našich miest a žiaľbohu už aj dedín. To neznamená, že budem miesto kňaza kázať alebo zájdem za starostom, či primátorom, nech mi zapne rozhlas a budem volať, že som katolík. Ale ukázať to - vráťme katolícke pozdravy. Neexistovalo také, že keď som pásol kravu okolo kostola, že by sa niekto idúci okolo kostola neprežehnal a nepoklonil. Prežehnávajme sa pred jedlom, to áno, doma to ešte urobíme, ale vieme to urobiť v reštaurácii, školskej jedálni? Aby sme Boha nenechávali len v kostole. Moderná doba má zásuvkové náboženstvo – prísť z kostola a Boha šupnúť s modlitebnou knižkou do zásuvky a keď ťa potrebujem v stredu, lebo ma syn skúšku – tak Pane Bože pomôž a potom naspäť. Lebo ak Boha nevrátime, tak vieru neudržíme. A potom aj sila osobného svedectva, osobný príklad. V mnohých farnostiach chýba kostolník, nikto to nechce robiť, chýba ochota priniesť obetu v prospech ostatných.