Samuel Kopera (zdroj: Mária Pinčíková)ČADCA. Ten príbeh sa opakuje znova a znova. Buď sú to obrazy v garáži, buď fotografie v krabici, oko, ktoré vníma viac, duša, ktorá sa potrebuje realizovať. No jej realizačné pôsobisko nedočiahne ďalej, ako do spomínanej garáže. A viete čo? Aj to je sakramentský úspech. Bambilión ľudí totiž počas celého života nepríde na to; a teraz nepoužijem klišé, že neprídu na to, prečo sú na tomto svete; použijem, že bambilión ľudí nepríde nikdy na to, čo ich doslova robí lepšími na tomto svete. Prostredníctvom čoho sú šťastnejší.
Ďalší, tí, ktorí na to i prišli, neskôr počas života na to trestuhodne postupne zabúdali. Pretože o to, kým sme, musíme každodenne súperiť s časom. No a potom sa nájdu i klenoty, ktoré na to, čo ich robí lepšími prídu a jednoducho to robia. Aj keď to stojí veľa času, energie a aj v prípade, že ich to zrovna neživí.
Kto sme
Dosť podstatnú časť života bojujeme s okolím o to, kto sme. Vysvetlím. Máte štrnásť rokov a mali by ste chodiť poctivo do školy. Poctivo si písať poznámky, mať na každý predmet poctivý zošit. Odovzdať rodičovský poplatok škole a navštevovať podujatia, ktoré škola vyberá, pretože tie sú pre vás dobré. Niektoré naše záujmy veľkým tempom predbiehajú iné a ešte závratnejším tempom predbiehajú to, čo je povinné. Celý život je malým bojiskom medzi tým, čo by sme robiť mali a čo naozaj robiť chceme.
Dizajnérka šije takmer bezodpadovo: na Slovensku sme súťaživí, v zahraničí sa spolupracuje Čítajte Samo Kopera bol mladý, asi trochu nepodvoliteľný chlapec. Na druhom stupni základky mal dva zošity na šesť predmetov, poplatok ZRPŠ, ako sám hovorí, platil na desaťkrát, všetky peniaze na školské divadlá šli na farby.
Čmáral si po tých pár zošitoch, ktoré mal, neskôr začal chodiť do umeleckej školy. Veľká časť jeho umenia však nekončila na plátnach, alebo bohvie kde, ale na stenách, neskôr na doskách. „Graffiti beriem ako celoživotné hoby, ktoré ma asi neopustí. Vymýšľal som písmená, neskôr som začal chodiť na web a skúšať ich v programoch ako graffiti creator. To už ma neopustí,“ hovorí Samuel Kopera, ktorý má 26 rokov. A či sú graffiti podľa neho vandalizmom? Sprejovať v noci na nelegálnu stenu je vandalizmus, súhlasí mladý Čadčan: „Ja beriem ako vandalizmus, že som maľoval desať rokov na dosky a nikde som to nedal,“ hovorí.
Psychadelické hlavy
NOIZ pub & art gallery vďaka Samovmu kamarátovi vytiahol Samove obrazy z garáže na svetlo sveta jedného podniku. Jeho štýl je streetový, uličnícky, miestami štýl komixových skíc, hrubý, hrubé línie, plochy malieb sú akoby sprejované, ale z vystavovaných kusov je nasprejovaný len jeden obraz. Je to staršie dielo, líniami veľmi členené, nasprejovať plochy bola podľa Sama veľká makačka. Zväčša Samo používa na menšie formáty farby.
“Graffiti beriem ako celoživotné hoby, ktoré ma asi neopustí. Vymýšľal som písmená, neskôr som začal chodiť na web a skúšať ich v programoch ako graffiti creator
„
(zdroj: Mária Pinčíková)
Mária Pinčíková
(zdroj: Mária Pinčíková)Samovým rukopisom sú tváre. Vrahúňske, komixkové, mimozemské, metamorfózne, meniace sa. Na prvý pohľad desivé, no keď sa prizriete, nemajú len jeden výraz. Aj preto sú hodné vystavovania. Nemyslím si, že všetko, čo človek nakreslí, vysiela emóciu. Samove obrazy emóciu majú, mnohé majú príbeh, no aj bez toho, aby ste ho poznali, sa nad nimi dá uvažovať. Sú smutné, pretože doteraz čušali v garáži? Nebude to tým. Ich výraz sa totiž nemení ani po niekoľkých dňoch na stenách baru. Je totiž na dosku „vytesaný“ čírou emóciou autora.
Koronakríza: Na Kysuciach má undergroundový podnik. Takí, ako on, už odovzdali kľúče Čítajte Jeden, s neprehliadnuteľnou emóciou smútku, má miesto čiernych línií červené. Je to odlišnosť a Samo naznačuje, že ide taktiež o vyjadrenie jeho vnútorných pocitov, nie veľmi pozitívnych, čo je zjavné už výberom farby, ale viac z príbehu neprezrádza. Zhodou náhod viem, že zrovna tento obraz, Smutko, je už predaný.
Hlas klubov
A to je ďalšia vec: umelca s výrazným rukopisom môžete podporiť kúpou. Je to cenná myšlienka majiteľov NOIZ klubu, ktorí hodlajú vo vystavovaní neznámych autorov pokračovať. Mimochodom, vyvesené obrazy podčiarkli veľmi komunitnou vernisážou s autorom na terase klubu. Bola aj malá, slovníkom galérií, recepcia, v podobe pitia na účet podniku. Pozorné a klubové. Ja by som uvítala, keby sa podobné „terasové“ debaty konali častejšie a na rôzne témy.
Z ulíc, garáží a klubov si často razí cestu kultúra, ktorá je alternatívou k jarmokom a folklóru. Jej cesta k publiku, satisfakcii, ak je vôbec možné ju uspokojiť, je zdĺhavejšia, no jej hlas je o to úprimnejší.
Možno je to hlas prenikavý, tnúci do živého, ako hlas Toma Waitsa, amerického jazzovo-bluesový speváka, ktorý pracoval ako obsluha v baroch. V baroch bývalo piano, na ktorom zabával hostí hudobník. Tom Waits si len jediný raz sadol za klávesy a dopadlo to tak, že svet si už navždy bude pamätať jeho meno. O jeho hlase sa hudobný kritik vyjadril, že je ako keby bol naložený v sude s bourbonom, potom pár mesiacov visel v udiarni a na koniec cez neho prešlo auto.
Ak teda máte v garáži či kdekoľvek inde obrazy, ozvite sa v NOIZ klube alebo v Zion klube. Občas treba osud potisnúť a sadnúť si za piano.
