V súčasnosti si robí vysokú školu, aby mohla učiť v ročníkoch päť až deväť. To však nie je motívom pre náš príbeh. Tým pravým je neskutočná materinská láska. Hlavnú rolu v ňom zohráva dvojica mama Štefánia a jej syn Michal. Ten má dnes 23 rokov, je invalidný dôchodca a je postihnutý sklerózou multiplex.
Mama Štefánia, ktorá napriek tomu, že bola učiteľkou, len ťažko hľadá slová, ktorými by vyjadrila to, čo prežila.
Do štrnástich rokov bol Michal zdravý chlapec. V základnej škole sa učil na "výbornú", aj kvôli tomu ho bez skúšok zobrali do Martina na Strednú priemyselnú školu, odbor mechatronik. V tom čase išlo o novinku, vraj ani jeho učiteľka nechcela veriť, že sa na tento "vychytený" odbor dostane bez skúšok. Podarilo sa. Mama dodáva, že Michal bol nielen dobrý žiak, v prvom rade dobrý chlapec, ktorý sa radoval zo života. Absolvoval Ľudovú školu umenia v Turzovke, bol vynikajúcim hráčom na akordeón. Po štyroch mesiacoch, ktoré strávil už na strednej škole, prišiel zlom. Mama nemohla uveriť vlastným ušiam, keď jej učiteľky ukázali Michalove známky. Boli to totiž takmer samé pätorky. "Mamička, ja sa učím, no ráno už nič neviem," znela jeho odpoveď na výčitky. Koľko mám, matiek už počulo takéto výhovorky. Ani Štefánia nebola výnimkou, aj keď sa jej všeličo nepozdávalo. "Myslela som si, že zošaliem," spomína si na krušné chvíle. "
Michal išiel raz po schodoch, zrazu sa zosypal. Na Vianoce išiel domov z internátu a vo vlaku prestal rozprávať. Šťastie, že mal kúpený lístok, podarilo sa mu dostať domov," hovorí mama. Rozpráva o peripetiách, ktoré na ňu, no najmä jej syna čakali. Lekári si spočiatku mysleli, že ide o lenivca, ktorému sa nechce chodiť do školy. Prijali ho s angínou, pendloval po nemocniciach, až kým mu neurčili diagnózu "zápal mozgových blán". Po medikamentoch, ktoré mu nasadili v špitáli vBanskej Bystrici, kam ho previezli z Čadce, nabral váhu okolo sto kíl. Štefánia hovorí, že po celú tú dobu ležal ako skala. Aby sa mohla postarať o syna, pendlovala po skočení vyučovania medzi Banskou Bystricou a domovom. Každý deň sa vracala domov po polnoci. To však nebolo dôvodom, prečo by bola zúfalou. Nezabudne spomenúť neskutočnú pomoc svojich kolegov a kolegýň v základnej škole v Klokočove - Hlaviciach.
Matka, ktorá nevzdávala svoj boj o zdravie svojho syna, aj keď ostatní mali naň všelijaký názor, neváhala obrátiť sa na ľudových liečiteľov. Syn nerozprával, bol nevládny, začal sa pomočovať. Niet divu, že hľadala pomoc aj inde. Čiastočne pomohli. Ukázalo sa, že počiatočná diagnostika lekárov bola nesprávna. Po rôznych peripetiách, vyšetreniach, pobytoch v liečebnych zariadeniach, sa prišlo na to, že Michal trpí sklerózou multiplex. Nuž a pre Štefániu začala ďalšia strastiplná cesta. Potrebovala zohnať peniaze na liek, zatiaľ jediný, ktorý dokáže túto strašnú chorobu obrazne povedané, oddialiť. Jeho cena sa pohybuje okolo 500 tisíc korún, pričom dávka vystačí zhruba na rok. Nebudeme opisovať, ako sa jej ho podarilo zadovážiť a čo musela v súvislosti s byrokraciou podstúpiť. Nebolo to rozhodne ľahké. Dnes obidvaja, mama aj syn bývajú v jednoizbovom byte v Turzovke.
Michal dostáva invalidný dôchodok, Štefánia poberá podporu. Jej miesto učiteľky v ročníkoch l až 4 sa z reorganizačných dôvodov zrušilo. A tak študuje na "výške", aby mohla v budúcnosti učiť v ročníkoch 5 až 9. Michal sa borí so svojím handicapom. Nevie rozprávať, no svoj boj o plnohodnotný život nevzdáva. Denne cvičí s činkami, mama sa smeje, že pomaly celý svoj dôchodok dá na cvičebné náradie. A ona? Nerepce, nenadáva. Vyžiť z podpory, platiť si vysokú školu a mať syna so sklerózou multiplex, ktorému sa na rozdiel od nej nepozdáva, ako sa osud k nemu zachoval, chce zvládať. A keby trošku slniečka zasvietilo do ich príbytku? Nebola by proti.
