
Špecializuje sa na stredoveké dejiny a keď je treba, vo Vlastivednom múzeu v Krásne nad Kysucou sprevádza návštevníkov. Jeho súkromná knižnica obsahuje vyše tisícšesťsto kníh a nedávno moderoval diskusiu o fašizme na Žilinskom literárnom festivale. Hovorili sme s historikom Kysuckého múzea Adamom Buchtom.
Viete predpokladať, ako koronakríza ovplyvní našu budúcnosť?
To naozaj neviem. Historici sú často označovaní ako zlí proroci. Nedá sa však prorokovať a neplatí ani medzi ľuďmi veľmi obľúbené tvrdenie, že minulosť sa opakuje. Čo sa opakuje, sú techniky a taktiky ľudí naprieč dejinami, ktoré využívajú na dosiahnutie rovnakých cieľov. Ale ako budúcnosť dopadne, je veľká fascinujúca neznáma.
Takmer všetky ľudské civilizácie však verili, že bola nejaká zlatá éra, kedy sme sa mali najlepšie a bude to len a len horšie. No nie je to pravdivý pohľad. V súčasnosti zažívame úspešné a hojné obdobie. A aj tak máme pocit, že sme na kraji konca.

Zrádza nás tým pádom ľudská pamäť? Je krátka?
Áno, krátka a veľmi klamlivá. Pretože keď má človek pätnásť rokov, všetko je ozajstnejšie, farba je ostrejšia, chute a vône sú výraznejšie. Spomienky nám ostanú na to pekné. Preto i ľudia, ktorí prežili strašné veci, majú tendenciu uchovávať si pekné spomienky. Starí ľudia, ktorí spomínajú na minulosť, po dlhšom rozhovore priznajú i nedostatky režimov, že mali strach, zažili istú formu perzekúcie, ale prekrýva to ten pocit, že boli mladí. Ako sa človek môže diviť niekomu, kto zažíva starobu, koho telo zlyháva, ako by mal taký človek považovať toto obdobie za najlepšie obdobie dejín?
Takže naša pamäť súvisí s naším fyzickým prežívaním?
Áno, súvisí a dokonca niektoré psychologické výskumy hovoria, že si nepamätáme to, čo zažijeme, iba si to rekonštruujeme.
Veľa expertov poukazuje na to, aká je myseľ omylná a ľahko manipulovateľná. Naša myseľ, naše spomienky, to sme my. K tomu sa utiekame, je to náš nástroj na vnímanie tohto sveta. Nie je dokonalý, ale žiaden iný nemáme.
“Spomienky nám ostanú na to pekné. Starí ľudia, ktorí spomínajú na minulosť, po dlhšom rozhovore priznajú i nedostatky režimov, že mali strach, zažili istú formu perzekúcie, ale prekrýva to ten pocit, že boli mladí
„
História čerpá aj zo spomienok ľudí. Nestojí teda na vratkých základoch?
Je rozdiel medzi historickými faktami a spomienkami. Historické fakty sa zakladajú na kritike dokumentov. Samozrejme, čím hlbšie ideme do minulosti, tým máme dokumentov menej. Aj keď im nemôžeme úplne dôverovať, musíme ich používať na prezentáciu minulosti. Lebo ak o nejakom období svedčí len jeden jediný doklad, je pravdepodobné, že nie všetko bolo v tom období tak, ako je to v ňom napísané. No môžeme stále použiť takýto doklad, alebo inak nemáme nič.

Ľudia vždy produkovali obrovské množstvo dokumentov. Stále sa snažíme manipulovať súčasnosť aj minulosť, ničiť dokumenty, páliť knihy, búrať stavby. Čím viac dokumentov sa v období produkovalo, tým ťažšie je minulosť zakryť. Je ťažké niečo vymazať, keď existujú stovky priamych dôkazov, či vedľajších úradných záznamov.

O historických faktoch hovoríme vtedy, keď máme udalosti či existencie potvrdené z viacerých zdrojov. Nikdy nie len zo spomienok jednej osoby. Samozrejme, aj úradné dokumenty mohli byť vyfabrikované a vznikať za rôznym účelom.
Ak nie je pravda, že sa história opakuje, prečo tento výraz tak zľudovel?
Pretože človek, keď pozoruje dejiny, má pocit, že vidí vzory, najmä vzostupy a pády. Dejiny však vždy pokračujú, Rím neskončil vyplienením vandalmi, existoval ďalej a rozpadal sa ďalšie storočia. Pocit, že sa veci opakujú, nadobúdame, pretože sa opakuje používanie tých istých riešení pri rovnakých problémoch. Napríklad ak má krajina vnútorné politické problémy, existujú techniky, ktoré ako politik môžete použiť, aby ste niečo dosiahli. Obľúbeným je napadnutie susednej krajiny čo prekryje vnútorný problém.