V roku 2020 zasiahla nielen športovú verejnosť tragická udalosť, do futbalového nebíčka odišiel Vlado Mudrík.
Skvelý futbalista a famózny futsalista vynikal nielen v športe. Mal veľké srdce, čoho dôkazom bola organizácia futsalového zápasu s benefičným podtónom.
V odkaze, ktorý Vlado odštartoval, plánujú jeho manželka, rodina, priatelia a spoluhráči pokračovať i naďalej. Viac nám už povedala Vladova životná láska Petra Mudríková...
Žiaľ, váš manžel Vlado po tragickej udalosti už nie je medzi nami. Čo sa v ten osudný deň stalo?
Vlado mal pred sebou posledný týždeň vo Švédsku, kde pracoval. Potom už mal byť s nami doma až do konca roka a tešiť sa na narodenie dcéry. Posledný víkend pred odjazdom sa rozhodol s priateľmi a spolupracovníkmi stráviť u jazera. Šiel si zaplávať a už sa nevrátil. Nikto nevie, čo sa mu vo vode prihodilo. Vlado bol dobrý plavec, fyzicky zdatný, ale aj takým ľuďom sa však môže stať nejaká nehoda alebo situácia vo vode, ktorú nezvládnu.
Prirodzene, tragédia najviac zasiahla celú vašu rodinu. Ako sa vám s tým darí ako tak vyrovnávať?
Nikto z nás sa stým ešte nevyrovnal. Bola to veľká rana. Keď sa to stalo, bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva a najmä kvôli našej nenarodenej dcérke som prvé mesiace musela ustáť. O to viac to začalo bolieť neskôr. Je to ako keby ste sa prebrali po veľmi ťažkej operácii z narkózy. Postupne začínate cítiť obrovskú bolesť. Ten smútok je naozaj hlboký. Môj život odišiel s ním, ale deti a, samozrejme, rodina a priatelia ma držia. Bez ich pomoci si to neviem predstaviť. Dnešná koronavírusová doba je snáď tá najhoršia kombinácia, kedy sa človek potrebuje z takého nešťastia opäť postaviť na nohy. Nemožnosť navštevovať rodinu a priateľov tak, ako by sme si predstavovali, tá samota... je to ďalší veľký klin do srdca. Musím ešte spomenúť obrovskú podporu zo všetkých strán, ktorá sa nám dostala po tragédii. Bolo až neuveriteľné, koľko ľudí a akým spôsobom nám chcelo pomôcť a stále chce pomáhať. Stále nám niekto posiela darčeky, balíčky pre deti a v Čechách ešte teraz prebieha zbierka, do ktorej sa zapojilo množstvo ľudí. Veľmi by som sa za to chcela poďakovať nielen slovami. Tá podpora mi vháňa krv do žíl a ja mám veľký záujem a chuť ju vrátiť spoločnosti práve našim benefičným zápasom.
V týchto dňoch by už vrcholili prípravy na tretí ročník benefičného zápasu, ktorý Vlado založil a v predošlých rokoch aj organizoval. Dostalo sa nám do uší, že v tradícii budete pokračovať. Prezradili by ste nám, ako bude podujatie vyzerať v nasledujúcich rokoch?
Áno, s partiou jeho najbližších priateľov a hráčov Benfiky sme sa rozhodli, že budeme v tomto benefičnom zápase pokračovať vo Vladovom mene i naďalej, tentokrát už pod názvom Memoriál Vlada Mudríka. Som si istá, že by bol za to rád. Určite sa budeme držať toho, ako to Vlado nastavil. Výťažok z celej udalosti poputuje vždy na charitatívne účely, či už deťom s nejakým hendikepom, rodinám v núdzi, či združeniam, ktoré sa starajú o postihnuté deti, osoby. V nasledujúcom ročníku by som chcela pomôcť i niektorej maminke samoživiteľke, ktorá si prešla podobným osudom. Novinkou pre ďalší ročník bude aj to, že niektoré dresy športovcov, ktoré sa vždy dávali do tomboly, budú ponúknuté do dražby. Veríme, že tak získame väčší obnos peňazí. Chceme tiež pozvať viac tímov, ktoré si zmerajú sily a postarajú sa o príjemný športový zážitok. Do budúcna nevylučujeme i určitú formu turnaja. Počítame aj so zábavným programom medzi zápasmi a tiež s príjemne vybaveným bufetom, v ktorom budeme ponúkať aj vianočný punč. Chceme proste spojiť radosť z hry s pomocou niekomu, kto ju veľmi potrebuje. A to v krásnom adventnom čase. Chceme, aby si chalani zahrali dobrý futsal, ktorý poteší aj divákov. Žiaľ, tento ročník sme museli kvôli koronavírusovej situácií zrušiť, i keď prípravy už nejakú dobu prebiehali. O to viac chceme budúci rok vyzbierať a darovať financie tam, kde to bude potrebné.
Hovorili ste s Vladom v minulosti o tomto benefičnom podujatí? Prečo ho začal organizovať?
Vlado sa od detstva venoval futbalu, neskôr k tomu pridal aj futsal, ktorý hral ešte pred pár rokmi v českej lige. Prešiel viacero klubov a všade získal nových priateľov. Od narodenia syna Bruna sa začal viac venovať rodine, v kombinácií s prácou vo Švédsku mu už na šport neostávalo veľa času. Preto začal hľadať možnosti, ako si opäť zahrať s priateľmi. Raz, myslím, že to bolo s Baníkom Ostrava, sa zúčastnil charitatívneho zápasu, ktorý hrali pred plnou halou divákov a vybrali okolo 1000 eur. Táto myšlienka ho nadchla. Vďaka svojim kontaktom zorganizoval zápas Makroteamu Žilina s Benfikou Čadca. O rok prilákal aj Baník Ostrava a spojil to s charitatívnym účelom. Takže si tak trošku splnil sen. V rámci prvého ročníka sa podarilo získať 1100 eur, o rok to bolo 2200 eur. I keď divácka účasť nebola príliš vysoká, bol to krásny výsledok. A ako on hovoril: „Nezáleží na tom, koľko príde divákov, ale na tom, koľko peňazí sa pre deti vyberie.“
Viete, aké mal plány ohľadom tohto podujatia do ďalších rokov?
Nie so všetkými plánmi sa mi zdôveroval. Veľa vecí si nechával pre seba a potom prekvapil. Všetky plány ohľadom turnaja sa vždy týkali úvah o tom, ako získať z roka na rok viac finančných prostriedkov pre dobrú vec. Nad tým uvažoval stále. Jeho cieľom bolo vybrať viac peňazí než pred rokom. Verím, že sa nám to podarí splniť.
Aj na základe tohto podujatia vidno, že mal dobré srdce. Aký bol Vlado človek, manžel, otec?
Táto otázka mi trhá srdce. Už na tom, akú odozvu spôsobila Vladova smrť medzi ľuďmi, je vidieť, koľko ľudí ho malo rado. Boli sme spolu šestnásť rokov, ale aj mňa prekvapilo, koľko ľudí ho poznalo. Po tragédií mi písalo veľa pre mňa cudzích ľudí. Hovorili mi, že mali Vlada radi. Spomínali, ako im napríklad pomohol a že bol dobrý človek. Som na neho za to veľmi pyšná. Bol to naozaj nekonfliktný dobrák so zmyslom pre humor. Bol to ten typ spoluhráča, ktorého chcel mať v tíme každý. Vlado bol skvelý hostiteľ. V lete a na Vianoce sme spolu pracovali v stánku na rôznych akciách. Vždy, keď prišiel niekto známy, pristál mu v ruke drink, pivo alebo punč. Rozdal by sa. Samozrejme, mal aj svoje muchy, tie máme každý z nás. Ale som si istá, že každý, kto ho poznal, má na neho len a len príjemné spomienky. Rodinný život s ním bol krásny. Dodával nášmu domovu pokoj a pohodu, stále nás niečím prekvapoval. Snažil sa, aby sme sa mali dobre. Bol to pozorný manžel a ako otec bol tým najlepším tatínkom, ktorého poznám. Bruno ho miluje, boli to parťáci. Keď bol Vlado doma, neustále sa mu venoval. Odkedy začal Bruno chodiť, viedol ho k futbalu. Chcel, aby futbal hrával. Život nie je spravodlivý, ale Boh s ním mal asi iné plány. Veľmi mi ale pomohlo, keď som si uvedomila, že Vlado odišiel z tohto sveta ako šťastný muž. Nič ho netrápilo, bol zdravý a tešil sa na ďalší prírastok do rodiny. V ten osudný deň bol obklopený priateľmi. Zažíval svoje najlepšie životné obdobie. Jeho smrť zomkla veľa ľudí, donútila ľudí zamyslieť sa, ako krehký život môže byť. Nič nie je automatické, rodina a priatelia sú to najdôležitejšie, čo v živote máme. Mali by sme si užívať každú spoločnú chvíľku, pretože nikdy nevieme, ktorá bude tá posledná. Nikto z nás na Vlada nikdy nezabudne. Snáď sa mi podarí vychovať z našich detí rovnako láskavých a dobrých ľudí, ako bol ich otec.
