Keby sa dalo naplno športovať a športovo napredovať, určite by sme ho našli na slovenských hokejbalových ihriskách. Dnes už dvojnásobný majster sveta a majster Slovenskej republiky v hokejbale ma stále veľkú chuť hrať. Situácia mu to však nedovoľuje.
Aj tak si vie nájsť cestu k športu nielen preto, že podporuje projekt Športujúce Kysuce, ale aj preto, že vie, ako pohyb človeku prospieva. Začítajte sa do netradičného vianočného rozhovoru, v ktorom vám Lukáš Piják prezradí viac o svojich športových začiatkoch, či chcel byť vždy úspešný športovec a čomu sa dá venovať hodinu denne.
Lukáš, kto vás priviedol k športu?
Môj oco a už zosnulý dedo, ktorí ma doviezli na hokej do Žiliny. Vtedy sa ma opýtali, či by som to nechcel skúsiť a ja som, samozrejme, súhlasil. Hneď na druhý deň sme išli kúpiť výstroj a potom rovno na tréning. Hokej sa mi hneď zapáčil a odvtedy je šport súčasťou môjho života.

Napadlo vám, že budete niekedy v budúcnosti úspešný športovec?
Začínal som asi ako šesťročný. Vtedy to skôr bolo o súperení s chlapcami na tréningu či v zápase. Vtedy by mi ani nenapadlo, že raz zodvihnem nad hlavu pohár pre majstrov sveta alebo si zahrám pred tisíckami fanúšikov.
Spomeniete si ešte na ten pocit, keď ste vyhrali svoj úplne prvý titul?
Keby ste sa ma aj o polnoci opýtali, tak vám odpoviem úplne presne. Na to nikdy nezabudnem! Spomínam si na posledných desať sekúnd môjho prvého finále majstrovstiev sveta proti Kanade. To sa hádam nedá ani opísať. Veľmi sa tešíte, ste plní emócií. Musím sa priznať, že som sa po víťazstve rozplakal ako malý chalan. Bolo to neskutočne silné a nezabudnuteľné! Makáte na tréningoch v podstate celý život a keď sa vám podarí niečo také ako uspieť vo finále majstrovstiev sveta, je to úplne super a neopísateľný pocit.
Čo pre vás šport znamená dnes? Je to cesta pre každého?
Určite áno. Keď človek chce, dokáže v živote aj v športe veľmi veľa. Je to o nastavení v hlave. Nemôže vás odradiť neúspech, alebo nepriaznivá situácia, vývoj v zápase alebo v osobnom živote. Treba veriť vo vlastné schopnosti a chcieť dokázať niečo viac.
Kedy sa stala športová príprava vaším životným štýlom?
V podstate asi od tých šiestich rokov, keď som začínal. V mojom prípade bol šport súčasťou môjho života odmalička. Je to taký životný štýl, rutina. Ako keď idete jesť či spať, pre mňa je tréning a zápas pevnou súčasťou týždenného rozvrhu. Idem si zabehať alebo zamakať na crossfit, bedminton, florbal, hokejbal. Šport je mojou každodennou potrebou a o tom to je.

Koľko času venujete športovaniu denne?
Ja sa snažím aspoň hodinu, hodinu a pol. Nemôže to byť veľmi dlho, ale primerane. Človek musí stíhať aj iné veci, prácu.
Čo by ste odporučili našim čitateľom zaradiť do života?
Mne veľmi pomáha beh. Je to moje odreagovanie sa, vypnutie z bežných myšlienok dňa. Hlava sa počas toho prečistí a je mi fajn. Určite je fajn crossfit. Podľa intenzity tréningu a vášho odhodlania ste po tréningu spokojní. Myslím si, že je to pre každého. Treba len chcieť, nájsť si čas a chuť.
Je nejaké zdravé jedlo, ktoré preferujete?
Asi tá klasika, kuracie prsia, ryža a zelenina. Zrejme vám toho nepoviem viac, hoci som mal obdobie, keď som toho skúšal viac. No telo si povedalo stop, chcelo aj niečo iné, pestrejšie a ja to rešpektujem. Nie som výživový poradca ani fitness tréner, ale ak si niečo moje telo vypýta, snažím sa mu dopriať tak, aby bolo dobre.
Čo hovoríte na projekt Európsky týždeň športu?
Mne sa to páči. Projekt oslovuje ľudí a nabáda ich, aby sa hýbali, športovali. Myslím si však, že by to nemalo byť iba o tom týždni, ale snažiť sa mať šport ako súčasť svojho moderného života. Pre dobrý pocit to treba. Dnešná doba je plná sociálnych sietí, internetu a podobne. Deti odmala držia telefóny, tablety a sedia za počítačom, čo nie je úplne správne. Mali by byť so svojimi rovesníkmi na ihrisku, naháňať loptu, smiať sa. Mrzí ma, keď idem okolo ihriska, kde som vyrastal ja a nikoho tam nevidím. To nie je dobré.

Ako a čo poradiť ľuďom, aby žili zdravo?
Sledoval som program Extrémne premeny. Myslím si, že tak ako niektorí súťažiaci vyzerajú na začiatku, by nechcel vyzerať nikto. Mladí ľudia do tridsať rokov majú veľmi veľkú nadváhu. Myslím si, že je to o pohybe a zlej strave, aby sa z vás stal niekto s takou váhou. Verím, že to ľudia vnímajú aj ako motiváciu do života, ako nechcú vyzerať.
Pomaly, ale isto sa naplní vianočný čas. Čo by ste zaželali čitateľom a svojim fanúšikom?
Chcel by som všetkým záležať pokojné prežitie Vianoc v kruhu rodiny, nech ste šťastní, zdraví a tiež pozdraviť všetkých čitateľov novín.