Len on sa na Kysuciach môže hrdiť prestížnym titulom Majster turistiky. Precestoval takmer celú Európu, roky organizoval viacdňové turistické pochody doma, ale i v zahraničí. Stojí aj za tradičnými behmi na Kmínek či na Vrchrieku.
Jeden kamarát o ňom povedal, že vďaka nemu precestovali ľudia z Vysokej nad Kysucou kus sveta. Hoci výnimočné jubileum oslávil 26. novembra 2020, stále je veľmi aktívny a má ďalšie smelé plány. Rozprávali sme sa s čerstvým sedemdesiatnikom Antonom Opialom z Vysokej nad Kysucou.
V súčasnosti sa venujete značeniu osád v obci Vysoká nad Kysucou. Predstavili by ste nám bližšie tento projekt?
Je ťažké určiť, čo je osada a čo samota. Ja som to zadefinoval tak, že osada je sídlo, ktoré je od iného vzdialené aspoň 150 metrov. Takýchto sídel je v mojej rodnej obci Vysoká nad Kysucou vyše osemdesiat. Počas potuliek po Kysuciach sa stretávam s tým, že niektoré osady sú pekne označené, iné zas vôbec. Pritom to propaguje celý región, keď sa návštevníci vyberú na turistiku a vďaka označeniu vedia, kde presne sa v daný čas nachádzajú. A to je môj hlavný zámer, spropagovať a zatraktívniť Vysokú nad Kysucou. Nie je to nová myšlienka. Už od roku 2010 mám nachystanú poznávaciu akciu, ktorá by bola vhodná aj pre deti našich základných škôl. Bolo by pekné, keby žiaci napríklad v rámci hodín vlastivedy prešli všetky osady a v prvom rade dobre spoznali rodnú obec. Vychádza to na šesť okruhov po desať – jedenásť kilometrov. Na budúci rok mám v pláne ich vyznačiť v teréne.
Od malička si požičiavala foťák od mamy. Pozrite si unikátne snímky Margaréty Majákovej Čítajte Vy sa dlhodobo venujete propagácii regiónu či organizácii rôznych regionálnych i celoslovenských podujatí. Teraz sa však vráťme do vašich mladých čias. Čomu ste inklinovali?
Na základnej škole som sa venoval najmä behu na lyžiach, hrával som aj futbal či pingpong. Stredoškolské časy som strávil na Lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Už v nedeľu som chodil na intrák, s futbalom som tak skončil. Pred vojnou, presnejšie v roku 1971, som začal s turistikou. Po vojne v roku 1973 som ešte uvažoval nad návratom k futbalu. V obci však bolo veľa hráčov, káder bol stabilizovaný, ja som sa už po dvojročnej pauze nedostal do zostavy. Mal som možnosť ísť hrať za Makov, ale nechať sa niekde okopávať a ešte za cudziu dedinu? Radšej som ostal pri turistike. S odstupom času môžem povedať, že to bolo dobré rozhodnutie. Pochodil som kus sveta. Od roku 1971 sa jej venujem prakticky dodnes. V roku 1975 sme s ďalšími chalanmi založili turistický oddiel.
Ako vyzerali turistické začiatky po založení oddielu?
V tej dobe nebol internet. Takmer všetky informácie sme čerpali z časopisu Turista, v ktorom bol uverejnený kalendár podujatí. Začali sme chodiť na dvojdňové akcie do Čiech, neskôr sme absolvovali aj deväťdňovky. Napríklad v roku 1976 sme sa zúčastnili putovania Stredočeským krajom a potom postupne ešte ďalšími piatimi. Samozrejme, chodili sme aj tu po okrese a po Slovensku, robili sme si vlastné výlety. Postupne, keď sa človek osmelil, sme začali vymýšľať turistické podujatia, do ktorých sme zapájali aj širokú verejnosť. Napríklad od roku 1979 sme organizovali dvojdňový pochod na bežkách z Bumbálky do Mostov u Jablunkova. Organizovali sme ho až do rozdelenia republiky.
Neskôr ste sa pustili aj do populárnych a na organizáciu extrémne náročných deväťdňových podujatí. Kde všade ste si to namierili?
Nechcem, aby to vyznelo ako samochvála, ale podobné podujatia na Slovensku nik nezorganizoval.
