Pôvodom cudzinci Gašpar, Melichar a Baltazár zvykli Kysučanom takto vinšovať: „My tri králi prišli sme k vám, zdravie, šťastie vinšovať vám. Zdravie, šťastie, dlhé letá, my sme prišli k vám zďaleka. Zďaleka je cesta naša, do Betlema myseľ znáša. My sme hviezdu uvideli s Kristom Božím narodeným.“
Tradičná bola trojkráľová voda
V deň sviatku Troch kráľov kresťania svätili takzvanú trojkráľovú vodu. Ňou potom vykropili obydlia, stajne, naplnili sväteničky a odložili i do fľašiek, pretože rok sa údajne táto voda nepokazila. Niekde dávali svätiť aj soľ, sviečky a kriedu. Soľ pridávali dobytku do krmiva, aby ho chránili pred strigami, sviečku zapaľovali pri zomierajúcom alebo počas búrky. Kruh nakreslený posvätenou kriedou bol miestom, kde nemali prístup žiadne zlé sily. Všeobecne, všetky trojkráľové sväteniny sa používali ako ochrana proti zlu, démonom a živlom.
Traja králi boli posledným dňom vianočných obchôdzok koledníkov. Zaspievali koledu, pomodlili sa, napísali prianie a letopočet nad dvere a nechali sa pohostiť domácimi.
Po iné roky navštevovala kysucké domácnosti aj takáto trojica. (zdroj: JAROSLAV VELIČKA)V minulosti chodil väčší sprievod a dokonca hrával zinscenované hry. V sprievode nechýbal ani farár či učiteľ. Mládež trojkráľový večer oslavovala, ako inak, zábavou, ktorá niekedy pokračovala aj na druhý deň.
Betlehem z čias detstva. Tento zhotovil priateľ Viliama Judáka Štefan Poništiak, s ktorým prežil detstvo v Harvelke. (zdroj: ARCHÍV VILIAMA JUDÁKA)Biskup Judák robil v detstve betlehemy
Keď bol nitriansky biskup Viliam Judák chlapcom, každý rok vyrobili spoločne s kamarátmi betlehemček, s ktorým chodili koledovať. Keďže obchôdzok bolo veľa, nečudo, že sa dielo zničilo. Na ďalší rok bolo treba urobiť nové.
Spomína, že to bolo v čase, keď mal 7 až 14 rokov. Len čo začal advent a s ním spojené čarokrásne obdobie očakávania, vždy vraj túžil, rovnako ako jeho kamaráti, zhotoviť si betlehem.
Usilovne zháňali materiál, predovšetkým to muselo byť dobré lepidlo, najlepšie „kanagon“. „Poruke musela byť zásoba špajdlí, ktoré sa podarilo zachrániť od zabíjačky. Figúrky zvierat bolo v tých časoch ťažko zohnať, dokonca každá stála až dve koruny (!). Potrebné boli aj šišky zo stromov, ktoré sa dali použiť na výrobu strechy. Samozrejme, mach, ktorým sa vystlala podlaha betlehema a jeho okolia,“ vraví.
Najťažšie bolo podľa neho zhotoviť postavy svätej rodiny, ktoré často nahrádzali malé porcelánové sošky alebo tie, ktoré vystrihli z pohľadnice. Samotné Jezuliatko nahrádzali bábikou, ktorú, ako vraví, veru nebolo od sestier ľahké získať. Nemohli chýbať ani anjeli a skoro vždy skomolený latinský nápis: „Gloria in excelsis Deo“. „Osvetlenie maštaľky bolo vždy veľmi dôležité. Zdrojom bola 4,5 V batéria, ktorá bola úzkoprofilovým tovarom a prinášali ju chlapi pracujúci v Ostrave. Ak sa podarilo ešte blikajúce svetlo, išlo o výhru. Aj keď to bolo často veľmi primitívne, bol to „môj“ či „náš“ betlehem, ktorému sa nevyrovnali ani tie najkrajšie, aké som kedy videl,“ pridáva ďalšiu spomienku. Dodáva, že dnes ich už síce nevyrába, stále je však ich obdivovateľom.
