“„Myslím, že najsilnejší dojem vo mne vždy zanechali reportáže, kde ide respondentom doslova o život, kde zlyhalo už všetko, akákoľvek pomoc od nášho zdravotníctva či štátu. A potom sú tu ešte dobrí ľudia, anjeli na zemi, ktorí práve týmto ľuďom nezištne pomáhajú.
„
Jarmila Kováčová sa narodila v Starej Bystrici na Kysuciach (zdroj: Archív J.Kováčovej)
V roku 2005 Jarka ukončila štúdium na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda na Fakulte masmediálnej komunikácie. Po ukončení školy pracovala v Anglicku, robila delegátku cestovnej kancelárie a pôsobila v TV Ružinov. Do televízie Markíza nastúpila v roku 2008 ako redaktorka magazínu Reflex, kde sa zameriava na ľudské príbehy, život známych ľudí, nezvyčajné veci a udalosti.
Odvysielaním reportáže pre Jarmilu príbeh nekončí. Niektoré sú natoľko silné, že ich nevie vypustiť z hlavy ani vtedy, keď sa už dávno vypli kamery. Vďaka svojmu nasadeniu už pomohla mnohým ľuďom v núdzi.
Ako si spomínaš na svoje detstvo na Kysuciach?
Pri spomienke na svoje detstvo sa mi tvár rozjasní úsmevom a mám naň len tie najkrajšie spomienky. Som abnormálne vďačná a šťastná, že som sa narodila práve mojim rodičom, že mám takých súrodencov, akých mám, že mam tú najúžasnejšiu rodinu na svete.
Nazbieral tisíce pivných pohárov. Prestal, keď sa z toho stal biznis Čítajte Podržali ma v tých najťažších chvíľach. Môj oco mi raz povedal jednu krásnu vetu a tá mi vždy pomáha, keď sa necítim práve v pohode: „KAMKOĽVEK SA VYBERIEŠ DO SVETA, NEZABUDNI, ŽE VŽDY SA MÁŠ KAM VRÁTIŤ. A TO DOMOV K NÁM.“
Prakticky od pätnástich som preč z domu, ale vždy sa domov nesmierne rada vraciam. Akonáhle mam pár dní voľna, naberám kurz Kysuce.
Neviem si predstaviť, že by som sa narodila a vyrastala niekde inde ako na Kysuciach, v mojej rodnej dedinke Stará Bystrica. Svoju dedinu a Kysuce propagujem, kde sa len dá.
Ďalšou kapitolou z môjho detstva sú moji starí rodičia, Moja milovaná starinka a stariko, ktorí pomáhali našim rodičom nielen v zaopatrení, ale aj výchove. A ktorí mi tak veľmi chýbajú.
Kedže som vyrastala v dvojdome, ktorý zdieľame s tatinovym bratom, prakticky nás vyrastalo päť deti na jednom dvore. Moji dvaja bratia Jarko a Peťko a dvaja bratranci, ktorí boli ako moji ďalší súrodenci. Cez plot bývala tatinova sestra, kde boli ďalší traja súrodenci. Takže moji starkí mali na starosti prakticky osem deti.
Bolože to radosti „u Kováča na dvore“. Zažili sme kopec srandy a zábavy, ťažko je vypichnúť nejakú príhodu, pretože to by bolo na knihu.
Laura Konušíková: Domov som chodila unavená, špinavá, s konskou arómou Čítajte Ale nepoznali sme len zábavu. Tým, že sme chovali veľa zvierat, sme sa o ne aj museli starať a pomáhať tak našim. Mojou obľúbenou činnosťou bolo pasenie husí. Ony sa vlastne pásli samé. My sme len na ne dozerali.
Letné prázdniny sme zas trávili pri sušení sena u druhej babky v Harvelke, a neskôr, po zatopení obce kvôli vodnej nádrži, sme za starou mamou chodili na „dolniaky“ do Alekšiniec. To chodíme vlastne dodnes.
Ďakujem Bohu, že mám aspoň túto babku, maminu mamu, ktorá sa práve v týchto dňoch dožíva krásnych 94 rokov.
Ako by si zhodnotila svoje stredoškolské časy? Bola stredná škola tým, čo si čakala od života?
V detstve som mala vždy veľa kamarátov, no medzi tie naj patrili Danka a Renátka, s ktorými sme najlepšie kamošky až dodnes a ich priateľstvo si nesmierne vážim. Sme späté púpočnou šnúrou. Hovorili nám „svätá trojka“.
Milovali sme tanec a hudbu, a nebolo na okolí diskotéky, na ktorej by sme neboli. Boli sme tie, ktoré to dídžejovi vždy pomáhali roztočiť ako tie prve.
Jednej z nich som dokonca krstnou mamou jej dvoch synov. Aj keď Kysuce milujem, od malička som vedela, že tu nechcem ostať, že sa tu chcem vracať, ale moja duša prahla po svete a cestovaní.
A moja túžba od detstva bola byť v telke. Pôvodne som sa túžila stať speváčkou, o čom vlastne tak trochu snívam stále. Sen byť v telke sa mi nakoniec splnil, aj keď iným spôsobom. Pôvodne som chcela študovať konzervatórium, ale nakoniec som, priznám sa z trucu, išla študovať na odevnú školu. Bola som si istá, že ma tam nezoberú. Zobrali, žiaľ. A tak to aj prvé dva roky na strednej vyzeralo. Rebelka na prvú.
Až v tretej triede som si vstúpila do svedomia a uvedomila si, že „tudy cesta nevede“, a že sa učím predovšetkým pre seba. Takže som nakoniec neurobila hanbu a doštudovala a zmaturovala s vyznamenaním. Po strednej to však nebola prechádzka ružovým sadom. Prešla som veľa zamestnaní, pokiaľ som sa našla. Samozrejme to prve sa nezabúda. Osem hodinová šichta za šijacím strojom, a šiť tristo prieramkov denne.
Ďalej sa dozviete
- aká bola Jarkina cesta k vysnívanému povolaniu
- ktoré reportáže je vedia rozplakať
- Ako dopadlo stretnutie s najväčším idolom
- aké sú jej sny, ako odbúrava stras a udržiava sa v kondícii
Zvíťazila však tvoja vášeň pre cestovanie. Prešla si si mnohým. Aká bola cesta k tvojmu vysnívanému povolaniu?
Vyskúšala som všeličo, konštruktérka a návrhárka strihov, roznášala poštu po Bratislave, bola asistentkou riaditeľa v niekoľkých firmách, predávala hutný materiál, pracovala na cudzineckej polícii, či v lese.
