Narodila sa 23. októbra 1934, do svojich 75 rokov učila telesnú výchovu. Získala 8-titulov majsterky sveta v behu do vrchu. Jej vitalita bola obdivuhodná, denne behávala aj po osemdesiatke.
Žiaľ, jej športové srdiečko dotĺklo vo veku 86 rokov. Kysuce a celá športová verejnosť smúti, pani Máriu Marcibálovú si navždy zapamätáme ako obrovskú legendu.
Prečítajte si náš posledný rozhovor, ktorý nám poskytla v máji 2018.
Celý svoj život ste zasvätili športu. Beháte aktívne ešte aj teraz?
– Áno, športujem od svojich štyroch rokov, odkedy som vstúpila do klubu Sokol Skalica. Tam som až do dorasteneckého veku cvičila a stále športovala. Na gymnáziu v rodnej Skalici som mala šťastie na profesora Jozefa Pokorného, ktorý nás k športu viedol. Pod jeho vedením sme robili gymnastiku, venovali sme sa atletike, basketbalu, plávaniu, učil nás všestrannosti. Vo všetkých týchto športoch som aktívne pretekala za školu. Samozrejme, vydržalo mi to dodnes. A či behám stále? Keď som fit, tak sa idem prebehnúť každý deň. Dám si najmenej päť kilometrov, zvyčajne behávam desať. Všetko záleží od toho, koľko mám času. Bývam na sídlisku Žarec pod lesíkom. Odtiaľ bežím smerom na Kýčeru, Husárik, to sú moje overené trate. Alebo aj od domova dôchodcov po poľnej cestičke smerom do Krásna nad Kysucou, kde sa aj pravidelne konajú preteky pod názvom Čadčianska desiatka.
Zúčastňujete sa ešte aj nejakých súťaží?
– Samozrejme. Chodím všade tam, kde sa dá. Nechcem z toho kolobehu vybočiť. Každé preteky sú istá forma spoločenskej udalosti, ktorá ma nabíja energiou. Môj muž hovorí, že som po každých pretekoch ako vymenená. Samozrejme, v dobrom slova zmysle. Pravidelne sa zúčastňujem pretekov na dráhe. Kedysi som sa týmto behom venovala aktívnejšie, a tak som sa k nim teraz vrátila späť. Stále chodím na moje obľúbené behy do vrchu, kde sa zúčastňujem jednotlivých kôl slovenskej ligy. V roku 2017 som skončila v kategórii žien nad 60 rokov na treťom mieste. Takže behám naozaj všetko, čo sa dá.
Zomrela kysucká športová legenda Mária Marcibálová Čítajte Majstrovstiev sveta v behu do vrchu, na ktorých ste získali osem zlatých kovov, si už zabehnúť nemôžete. Prečo?
– Pretože mám viac než 80 rokov. Vedenie, ktoré organizuje tieto šampionáty, vydalo pravidlo, podľa ktorého na MS v behu do vrchu nemôžu štartovať ľudia nad 80 rokov. Dôvod je, že sa boja úmrtí a nechcú mať problémy. Protestujú proti tomu Nemci, Česi, no šéf z Talianska si proste nedá povedať. Podľa mňa to je nespravodlivé. Veď dnes, najmä v iných športoch, skolabovalo na športoviskách aj množstvo mladých športovcov. Navyše sme dospelí. Keď sa cítim dobre, idem na tie majstrovstvá, keď nie, tak nie. Žiaľ, je to tak a musíme to brať ako fakt. Naposledy som si tak svoju obľúbenú disciplínu v rámci MS užila vlani v na domácej pôde v Pruskom, kde sa bežalo na Vršatec. Tam urobili špeciálne pre mňa aj kategóriu bez obmedzenia veku, aby som mohla ukončiť kariéru na tej najvyššej úrovni. Skončila som na peknom treťom mieste.
Napriek tomu, že ste skôr narodená, ste stále v skvelej forme. Ako to robíte?
– Čo sa týka behu, ten už nemá takú kvalitu ako v čase, keď som vyhrávala preteky. Vytrvalosť je stále na úrovni, ale rýchlosť ide dole vodou. Veď organizmus je už po osemdesiatke iný. Bežím tak, ako mi telo dovolí. Za tie roky som sa ho naučila počúvať. Nedávno som bola kvôli menším zdravotným problémom týždeň v nemocnici. Keď som sa vrátila domov, na druhý deň som v pohode zabehla osem kilometrov. Takže ako hovorím, kondícia stále je, telo si tie nabehané kilometre pamätá, no strácam už na rýchlosti. Samozrejme, nevenujem sa len behu, ale aj posilňujem. Robím cviky, ktoré sú potrebné v behu do vrchu. Na svojich osvedčených trasách mám vytypované miesta, kde robím rôzne výstupy, výskoky a podobne.
V októbri oslávi 85. narodeniny. Nestarnúca bežkyňa hviezdila v Turíne Čítajte V dnešnej dobe bežia rôzne výživové doplnky, nápoje, proteíny, ktorými športovci podporujú svoju silu, kondíciu. Dávate si niečo aj vy, alebo je váš recept na kondíciu iný?
– Na jedných MS v behu do vrchu v Chorvátsku som dostala kŕče. Do cieľa som dobehla, ale odvtedy užívam tabletky proti kŕčom. Dávam si ich aj teraz, objednávam ich z Nemecka. A okrem toho si na energiu dávam hroznový cukor, to je asi tak všetko. A výživové doplnky, načo prosím vás?
Kedysi som si keď tak dala občas iontový nápoj, ale potom som sa dočítala, že najlepšia je čistá voda. Odvtedy pijem len čistú vodu. A žiadny rozdiel oproti tomu, ako keď som si dala ten ionťák, som veru necítila.
Ste 8-násobnou majsterkou sveta v behu do vrchu. Na ktorý z nich najradšej spomínate?
– Možno sa budete čudovať, ale najviac sa v myšlienkach vraciam k bronzovej priečke na svetovom šampionáte v rakúskom Innsbrucku. Boli to ešte len moje druhé veteránske majstrovstvá sveta, bola som pomerne „neskúsená“. Navyše sa tam zišla silná konkurencia. Keď som vbiehala do záverečnej časte trate, komentátor kričal po nemecky, že aj táto pretekárka bude stáť na stupni víťaziek. Napriek tomu, že som získala osem titulov, toto si cením najviac. Tento šampionát mi dal sebadôveru, nabil ma energiou do budúcnosti a dal mi chuť trénovať a zlepšovať sa. Aj vďaka nemu som bola úspešná v ďalších rokoch.
A kebyže si máte vybrať jeden z titulov?
– Tak ten posledný z rakúskeho Stubaia. Bežalo sa vo vysokej nadmorskej výške, podmienky tak boli náročné. Boli to moje posledné majstrovstvá, chcela som ich zakončiť zlatom. Pred druhou pretekárka z Nemecka som mala náskok vyše osem minút, pred treťou Taliankou až dvadsať. O ostatných bežkyniach ani nehovorím (úsmev).
To však nie sú vaše jediné športové úspechy. Aké sú tie ďalšie?
– Medzi moje najväčšie úspechy patrí dvojnásobný triumf v Behu na Devín. Ďalej sú to účasti na veteránskych majstrovstvách Európy či sveta v behu na dráhe (prekážky, 400 metrov, 800 metrov, 1500 metrov). V Hannoveri som skončila v behu cez prekážky smolne na štvrtom mieste a dvanásta vo viacboji. Toto umiestnenie si však veľmi vážim, nakoľko tá konkurencia tam bola vtedy naozaj silná. Najväčší úspech na dráhe som dosiahla v Helsinkách, kde som získala bronzovú medailu v behu cez prekážky a v behu na 400 metrov som obsadila štvrtú priečku. V Štrasburgu som ešte bola šiesta v behu cez prekážky a piata v behu na 1500 metrov. V Karlových Varoch som skončila v behu na 10 kilometrov druhá. Spomenúť ešte môžem víťazstvo na Bielej stope.
Keď som učila na gymnáziu, súťažili sme v takzvaných viacbojoch. Žiaľ, dnes to už nie je. Súťažili sme za stredné školy, spolu s manželom, ale aj pánom učiteľom Fidesom a ďalšími sme vyhrávali jedny preteky za druhými. Fides bol výborný v streľbe, súťažilo sa ešte v plávaní, v behoch, skokoch, hodoch, orientačnom behu, ženy mali napríklad aj disciplínu zdravotníctvo. Raz sa stalo, že sme vyhrali ako škola a aj ja a manžel sme boli prví v jednotlivcoch. Organizátori vtedy hovorili, čo ste nám to urobili, všetko ste povyhrávali.
Behávala som aj maratóny, najmä doma na Kysuciach. Raz som šla skúsiť a prihlásila som sa na majstrovstvá Európy do poľského Vroclavu. Podarilo sa mi ovládnuť kategóriu veteránok od 50 do 55 rokov, ja som vtedy mala asi 54.
A čo trénerské, resp. učiteľské úspechy?
– Spolu s manželom sme sa ako učitelia celé roky venovali mládeži. V rámci stredoškolských hier dorastu sme dosahovali so svojimi zverencami či žiakmi vynikajúce výsledky v rámci Československa. Vždy sme boli vo finálových pretekoch, raz sme v Prahe skončili celkovo na treťom mieste. Pamätám si na jednu situáciu, keď v jednej z kategórií skončili naše dievčatá na prvých troch miestach. Pritom ešte pred pretekmi pomaly nikto nevedel, čo sme za mesto, aká Čadca... Komentátor kričal, že toto sú preteky čadčianskeho gymnázia. Celkovo sme vždy mali zastúpenie v prvej trojke individuálnych disciplín. Takže, ako som už povedala, tých úspechov bolo naozaj dosť.
Samozrejme, spomínam na viacero žiakov a žiačok, ktorí nám počas tých rokov prešli rukami. Napríklad Pavlína Májová (Kirnová) z Vychylovky bola vynikajúcou bežkyňou na 800 metrov. V dorasteneckom veku bola najlepšia v Československu. Počas štúdia na vysokej škole presedlala na orientačný beh, v ktorom dosiahla svetové úspechy. A dosahuje ich stále ako veteránka aj spolu s manželom Štefanom Májom. Jej sestra Hana behala tiež 800 metrov. Dnes je sekretárkou na Slovenskom atletickom zväze. Takto by sme mohli spomínať na celú plejádu bývalých žiakov, ktorí sa presadili vďaka športu.
Dosiahli ste toho naozaj neúrekom. Aké sú vaše ďalšie športové plány?
– Chcela som štartovať na 10-kilometrovej v Starej Bystrici, ale po zdravotných problémoch nemám nabehané. Chystám sa na beh do vrchu na Čertovicu. A potom na behy v rámci bežeckej ligy, len už nie na tie najnáročnejšie.
Vráťme sa teraz v čase späť. Ako vyzerali vaše športové začiatky, čomu ste sa v mladosti venovali?
– Ako sme už spomínali, na gymnáziu v Skalici sme mali výborného profesora Jozefa Pokorného, ktorý bol majstrom Slovenska v behu na 110 m prekážok. Úžasne nás motivoval, naučil nás všestrannosti. Behali sme, skákali, robili atletiku, plávali. Pamätám si dodnes, keď vybavil sústredenie v Piešťanoch a tam nás naučil všetky plavecké štýly – znak, prsia, kraul, motýlik sa vtedy ešte neplával. Proste, boli sme vtedy naozaj všestranní. To dnes chýba všetkým deťom. Na Kysuciach sa podobne venuje dnes športu najmä Vladislav Vrana zo Skalitého, ktorý vedie ako tréner biatlonový klub. Robí to s mládežou na výbornej úrovni, učí ich všestrannosti, veľmi mu v tom držím palce aj naďalej. Veď to potrebuje každý športovec, aby sa správne vyvinul po každej stránke. Napríklad jeden tréner cyklistiky kedysi tvrdil, že načo by mal cyklista behať. Tak to proste je, treba sa rozvíjať v každom smere, nakoľko ten talent v danom športe v konečnom dôsledku nestačí...
Ste rodáčka zo Záhoria. Ako ste sa dostali na Kysuce?
– To je zaujímavý príbeh. Študovala som v Bratislave na vysokej škole na fakulte telesnej výchovy a športu. Bola som v druhom ročníku. Pôvodne som chcela študovať telesnú výchovu a zemepis, ale určili mi, že musím telesnú a slovenský alebo ruský jazyk. Vtedy bolo málo učiteľov s týmto smerom. Počas toho druhého ročníka som dostala umiestenku, tri roky som musela ísť učiť do Čadce. Vtedy som ani nevedela, kde Kysuce sú. Poznala som ich len z knihy Petra Jilemnického – Kus cukru a pole neorané. Mali sme to v rámci povinného čítania a práve tam som sa dozvedela, že Kysuce vôbec existujú (smiech). Keď som sa šla na gymnázium prihlásiť, cestou vo vlaku som stretla Alenku Hejtmankovú, reprezentantku Československa v skoku do výšky. Ona mi porozprávala, kde je Čadca, ako vyzerá, kde mám vystúpiť. Keď som prišla, privítali ma tu a opýtali sa ma, dokedy tu chcem byť. Ja že len tie tri roky, ktoré mám povinné. Raz však prišiel za mnou na návštevu manžel. Zobrala som ho na Husárik, dala mu lyže. Na kopci mi vtedy povedal. Ty chceš odtiaľto odísť? Veď je tu krásne a ani komáre tu nie sú. Tie komáre tu vtedy naozaj ani neboli. Manžel napokon prišiel za mnou a ostali sme tu dodnes.
Na gymnáziu ste učili dlhé roky. Máte na toto miesto dobré spomienky?
– Ako sa to vezme, ale v podstate dobré. Viete, vždy sa nájde niečo, s čím človek nie je spokojný. Ale to tak je a bude všade. Treba sa cez to prebiť a dostať, život ide proste ďalej. V samej podstate sme robili spolu s manželom, ktorý tiež učil na gymnáziu, prácu, ktorá nás bavila. Neskôr som ešte učila na cirkevnej škole v Čadci. V čase, keď som šla do dôchodku, ma oslovila riaditeľka tejto školy, s ktorou som sa poznala z FTVŠ. Požiadala ma, či by som nešla učiť na túto školu a pozdvihla trošku telesnú výchovu. Nakoniec som tam ostala do mojich 75 rokov. Vtedy som si povedala dosť. No celkovo som rada, že som tam strávila nejaký ten rok. Myslím, že čo sa telesnej výchovy týka, som tú školu dostala na nejakú úroveň.
Šport a vy šli spolu bok po boku celé tie roky. Určite tak máte za sebou mnoho skúseností, poznatkov, viete porovnávať podmienky, ktoré boli a sú dnes. Ako to vidíte? Sú lepšie podmienky na šport teraz, alebo boli v minulosti?
– To je komplikovaná otázka. Na jednej strane, za našej éry učenia na gymnáziu sme mali na šport k dispozícii chodby a terén vonku, to bolo tak všetko. Keď sa postavila škola a kolaudovala sa, prišli k nám na návštevu kolegovia z družobnej školy z Českého Tešína. Pýtali sa nás, kde máme telocvičňu. Manžel im povedal, poďte, ukážem vám. Išiel a ukázal im lesík oproti škole (smiech). Dnes už síce všade telocvične väčšinou sú, ale športu sa na školách venuje menej. Nájde sa množstvo talentov, deti majú kde športovať, no rodičia často nemajú financie na to, aby zvládali platiť poplatky a peniaze na výstroj a podobne, ktoré sa hradia v športových kluboch. Zoberme si napríklad na Slovensku známe biatlonistky, dajme tomu aj Anastáziu Kuzminovú. Štát mal problémy s financovaním jej sústredení a podobne. Keď sú problémy na tejto úrovni, ako to môže vyzerať v školách, kluboch? Takže, tréneri by boli, aj pretekári, len tie podmienky nie sú ideálne.
Veľa sa rozpráva, že deti dnes menej športujú kvôli dobe plnej počítačov. Súhlasíte s tým?
– Čiastočne. Je to však v prvom rade na rodičoch, aby deti zaujali tak, aby na takéto veci nemali čas. Samozrejme, viem, že je to v dnešnej uponáhľanej dobe náročné. Ale ak chcú niečo zo svojich detí mať, musia ich od toho odtrhnúť.
Vy máte počítač?
– Áno, ale viem len také základné veci. Urobila som si kurz v knižnici. Viem si vygoogliť všetko, čo potrebujem, pozrieť si stránku pretekov a podobne.
Máte v rodine nejakého nasledovníka, ktorý ide vo vašich športových šľapajach?
– Dcéry behajú, plávajú, lyžujú. Ja to hovorím tak, že jedna najskôr plávala, druhá lyžovala, až potom sa naučili chodiť (smiech). Chodili s nami všade po sústredeniach, takže naozaj vedia viacero športov. Ako dorastenky pretekali v lyžovaní, no odvtedy športujú len rekreačne. Pokračovateľku mám vo vnukovej manželke Pavlíne Jurášek, ktorá robí trénerku pre mamičky s deťmi či tehotné ženy, je aj trénerkou jogy. Venuje sa aj behu, vlani bola členkou víťaznej zmiešanej štafety na Kysuckom maratóne.
Otázka na záver. Vyzeráte naozaj vitálne, pôsobíte veľmi pozitívne. Ako sa to dá dosiahnuť?
– Zas je to len o tom pohybe, človek pri ňom vyčistí mozog. Keď sa hýbete celý život, ani nepostrehnete pribúdanie rokov. Starnutie je náročné, je ťažké sa s ním vysporiadať. Ale so športom je to o niečo ľahšie. Na dôchodku odporúčam bezkontaktné športy ako beh, plávanie, chôdza. A chodiť medzi ľudí. Naozaj to človeka nabije energiou. Človek sa proste musí niečomu venovať a nie byť niekde zavretý.
