
Svätojánska noc má odpradávna čarovnú moc. Bylinky vtedy hovoria ľudskou rečou a samy prezradia, akú chorobu liečia. Dievčatá si chcú pričarovať dobrého muža a závistlivé gazdiné vedia počarovať susedkinej krave, aby nedojila.
Na svätého Jána - deň letného slnovratu 24. júna - sa sústreďovalo aj na Kysuciach veľa zvykov a povier. Jánske zvyky tu boli odjakživa spojené s pálením svätojánskych ohňov na kopcoch v predvečer svätého Jána.
Bol to jeden z najstarších zvykov, ktorý sa zachoval ešte dodnes. Zvyky a povery, spojené s týmto dňom, boli v jednotlivých oblastiach Kysúc odlišné, no oheň bol všade prejavom Božej prítomnosti a ochrany človeka a jeho duše. Oheň mal po celý rok chrániť ľud pred nadprirodzenými bytosťami - vílami, vodníkmi, duchmi a bosorkami.

Ako žili ľudia po stáročia na severe Slovenska počas Jánskeho obdobia mali možnosť spoznať počas víkendu návštevníci Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke – Novej Bystrici. Je tým pravým miestom, kde sa tradícia pálenia Jánskych ohňov už dlhé roky prezentuje a zároveň aj zachováva.

V sobotu 19. mája večer pri základnom kameni múzea zapálili Jánsku vatru a pre dobrú náladu zhrala Bystrická kasňa. V nedeľu patril skanzen jánskym zvykom, ktoré predstavila folklórna skupina Staškovanka. Tradovalo sa, že na Jána majú najväčšiu moc všetky živly - zem, voda i oheň. Preto sa zvykli páliť jánske ohne, vatry. Mládež, ženy aj muži na svätého Jána tancovali a spievali okolo vatier, často ich aj preskakovali. Ohňu sa pripisovala magicko-očistná funkcia.

Tento deň, kedy Jánovia oslavujú meniny, sa považuje aj za deň narodenia Jána Krstiteľa. Tento svätec bol považovaný za patróna kožušníkov, remenárov a pastierov. Práve pastieri tento deň považovali za svoj sviatok, oslavovali ho ohňami a bohatou hostinou.

Pastieri už dlho pred pálením ohňov zbierali raždie na jednu hromadu. V deň, keď sa mala páliť svätojánska vojana, mládenci a pastieri postavili zo žrdí kostru, ktorú vyplnili nazbieraným raždím a väčšími kusmi dreva.
Keď sa zotmilo zapálili najskôr zvolávacie ohníky, na ktoré dievky čakali ako na signál, aby išli ku vojane spievať a prekárať sa. Mládenci a pastieri preskakovali ohníky a dievky spievali ľubozvučné piesne.
Keď oheň dohorel mládenci a dievčatá sa rozišli. Popol z ohňa chudobnejší pozbierali a rozsypali po roli ako hnojivo. Pastieri mali narobené z kôry zo stromu a smoly „kadlubky „ malé fakličky, ktorými si svietili na cestu domov.
Dievky sa rozutekali bosé po rose, aby mali zdravé nohy. Cestou domov nazbierali kvety, navili si venčeky, ktoré pred východom slnka hádzali na jabloň. Ktorej sa na prvý krát zachytil na konári, tá sa do roka vydala. Ktorej sa neprichytil ostala slobodná.

Generácie pred nami kedysi tiež verili, že aj byliny nájdené v túto magickú moc, majú ozdravujúce účinky. Tieto zvyky majú korene ešte v predkresťanských časoch, no niektoré gazdinky ich zachovávajú dodnes.
Skúsená bylinkárka záujemcom počas dňa radila, akú bylinku použiť, na čo pôsobí a akým spôsobom ju využiť.