Hovorí sa, že piatok trinásteho je nešťastný deň. V tomto prípade to určite neplatí. Organizačný výbor v zložení Jozef Tlelka, Jaroslav Jurčo, Janko Knežík, Irena Šoukalová, Vladimír Tutka pripravil po ročnej vynútenej prestávke piaty ročník stretnutia bývalých aj súčasných zamestnancov závodu Tatra – AVC v areáli Pod hríbom v Rakovej.
S odstupom času spomínali, ako prežili časť života v jednom z najväčších strojárskych závodov na Kysuciach. Nielen THP pracovníci, ale aj sústružníci, skladníci a inžinieri tvorili dennodenne jeden tím, ktorý šliapal ako švajčiarske hodinky.
Je to milá tradícia a tiež príležitosť zaspomínať si na staré dobré časy i dozvedieť sa novinky o svojich bývalých kolegoch. Už od rána sa priestranstvom niesla vôňa čerstvo dovareného gulášu, ktorý pripravili Anna a František Hluzákovci s Rudolfom Pastorkom.
Organizačný výbor (zdroj: Pavol Stolárik)Irena Šoukalová z organizačného výboru povedala, že zorganizovať takéto stretnutie vôbec nie je ľahké.
„Už sme to chceli vzdať. Vlani počas pandémie sme stretnutie usporiadať nemohli. Ale predsa sme si tento rok povedali, ideme do toho. Hlavné je pre nás vidieť tú radosť ľudí, keď sa opäť stretnú. Človek pre ten dobrý pocit obetuje aj dva či tri dni voľna. Veď treba nakrájať mäso, očistiť cesnak, všetko organizačne pripraviť. Aj keď tu potom do noci upratujeme, ten pocit je na nezaplatenie,“ prezradila Šoukalová.
Jedným z riaditeľov závodu Tatra bol aj František Strýček. Počas jeho pôsobenia v závode boli postavené dve výrobné haly aj známe tatrovácke učilište, ktoré odchovalo mnohých odborníkov pre oblasť strojárstva.
„Tatrovku si pamätám veľmi dobre. Začínal som ako robotník na oddelení kontroly. Keď sme začali preberať výrobu otočných čapov na predné kolesá na vozidlá Tatra 138, vyslali ma do Kopřivnice spolu s Jožkom Cechom zo Skalitého, ktorý vtedy robil majstra. Môj názor je taký, že aby mal riaditeľ o celom podniku prehľad, mal by si prejsť funkciami oddola, teda od robotníka. Ľuďom, ktorí sa začali zaoberať výstavbou novej fabriky, patrí veľká vďaka. Dokázali sme to a netrvalo to dlho. Bez hanby a hrdo môžeme povedať, že sme nabehli do výroby dobre. Bola to jedna z najdôležitejších investícií v dejinách strojárskeho priemyslu na Kysuciach. Táto investícia bola rozhodujúca pre mohutný rozvoj, ktorý v tomto regióne nastal. Život tak rýchlo letí, ale spomienky ostávajú navždy,“ vyjadril sa bývalý riaditeľ.
Františka Golisová a Štefánia Michalinova (zdroj: Pavol Stolárik)Personalistka Františka Golisová nastúpila do fabriky v roku 1951 a v závode prežila štyridsať rokov.
„Ja si pamätám ešte na Zigmundku, továreň hasiacich zariadení. Časy v Tatrovke boli skutočne krásne. Viete, aj keď som stará, mladých ľudí mám rada. Mám plno vnúčat aj pravnúčat, ale myslím si, že sa postupne z mladých ľudí vytráca úcta. Za starých čias sa mali ľudia veľmi radi. Nerobili sa rozdiely medzi robotníkmi a ľuďmi v kanceláriách. Mali sme v podniku 3500 ľudí a ja ako personalistka som všetkých poznala. Doba bola úplne iná. Na dielňach sa dokonca aj spievalo, no plán sa plnil. Boli časy, boli, ale sa minuli,“ vyjadrila sa Františka Golisová.
O dvadsať rokov neskôr, teda v roku 1971, nastúpila do Tatrovky Štefánia Michalinová. Odpracovala viac ako tridsať rokov na úseku školstva. Veľmi ju teší, že sa na bývalých zamestnancov nezabúda.
„Chodím na toto stretnutie každý rok, teší ma, že sa opäť stretnem s kamarátmi. Bolo to krásne obdobie, Či bol riaditeľ pán Špilko, alebo pán Strýček, to boli chlapi na tom pravom mieste. Pán Špilko nastúpil ako zámočník, potom si urobil priemyslovku, vysokú školu, svoj podnik poznal ako svoje boty. Nebola to nuda, stálo to za to. Moji rodičia ma naučili prístupu k práci, bola som nútená učiť sa aj veci za pochodu. Je dobré, aby zamestnanci, ktorí tvorili dobrý kolektív, mali príležitosť stretnúť sa aspoň raz do roka,“ ozrejmila bývalá zamestnankyňa.
„Poďakovať treba Pavlovi Bojkovi a Jozefovi Garajovi, ktorí nám veľmi pri organizovaní pomohli, Veronike Hažíkovej, Beáte Padyšákovej, Bernadete Brožovej aj všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k vydarenému priebehu celého podujatia,“ povedala členka výboru Irena Šoukalová.
„Toto stretnutie je takým poďakovaním všetkým zamestnancom, ľuďom, ktorí venovali celý svoj profesijný život fabrike. Ďakujem im za ich usilovnú prácu. Veľmi ma teší, že sme sa tu s niektorými po takej dlhej dobe zišli. Dúfam, že korona ustúpi a budeme sa môcť stretávať častejšie,“ uzavrela Šoukalová.
Príjemná akcia trvala do neskorých popoludňajších hodín. Všetci zamestnanci sa zhodli, že ak im bude slúžiť zdravie, stretnú sa opäť o rok.
Z histórie závodu Tatra Čadca
/spracoval Mgr. Martin Turóci, PhD., historik Kysuckého múzea v Čadci/
I. etapa hala M1 (zdroj: Kysucké múzeum)
Úplne novým priemyselným odvetvím, ktoré sa začalo na Kysuciach rozvíjať po druhej svetovej vojne, bolo strojárstvo. Išlo o odvetvie, ktoré malo v regióne iba minimálne tradície, na ktoré by mohlo nadviazať.
Jediný významnejší strojárenský podnik na Kysuciach, založený v predvojnovom období, predstavovala malá čadčianska spoločnosť ADLO (Adame-Lošonský), zameraná na výrobu strojových púmp.
Išlo o malú továreň, založenú v roku 1944, ktorá navyše ani nemala príliš dlhé trvanie. Krátko po nástupe komunistov k moci bola znárodnená a jej výroba po prerušení väzieb s pôvodnými majiteľmi zakrátko zanikla.
Z iniciatívy vládnej moci, sledujúcej rýchlu premenu zaostalej agrárnej oblasti, však postupne namiesto nej vzniklo niekoľko nových významných podnikov, ktoré úplne zmenili hospodársku štruktúru Kysúc. Niektoré z nich dokonca svojím významom prekračovali hranice regiónu.
Počiatky podniku Tatra Čadca spadajú zo obdobia konca 40. rokov 20. storočia. Hneď po nástupe komunistov k moci sa v Čadci rozbehla strojárska výroba v priestoroch znárodneného podniku ADLO, ktorý po znárodnení prešiel do vlastníctva českého podniku SIGMA Olomouc, orientovaného na výrobu čerpadiel a strojárskych komponentov.
V nasledujúcom roku nový vlastník pôvodné výrobné objekty firmy ADLO zbúral a postavil nové výrobné haly. V roku 1950 prešla strojárska výroba v Čadci do vlastníctva THZ (Továrna hasící techniky) Vysoké Mýto, zameraného na výrobu automobilových komponentov, čím bolo určené, akým smerom sa strojárska výroba v Čadci bude ďalej uberať.
V roku 1958 sa strojársky podnik stal súčasťou českého automobilového koncernu Tatra Kopřivnice. S postupným rozvojom výroby v nasledujúcich rokoch vznikli i nové výrobné haly, lokalizované pri čadčianskej železničnej stanici. Neskôr vedenie podniku TATRA v Kopřivnici rozhodlo spustiť výrobu v novom samostatnom podniku Tatra, ktorý v roku 1985 postavili v neďalekej obci Raková. Závod Tatra Čadca počas svojej existencie fungoval ako samostatný podnik v rámci spomínaného koncernu.
V jeho výrobných halách vznikali rozličné komponenty a prístroje pre finálnu montáž nákladných automobilov TATRA. Spočiatku sa zameriaval najmä na výrobu kompresorov a brzdových čeľustí.
V nových priestoroch, postavených v roku 1975, neskôr spustili i výrobu technicky náročnejších zariadení – komponenty tlakovovzdušného riadenia, pomocné pohony a prevodovky pre vozidlá T-805, T-111, T-148 a T-813. Vyrábali sa tu taktiež ozubené kolesá a montovali motory.
Čadčianska Tatrovka, ako sa podnik hovorovo nazýval, predstavovala jeden z 8 väčších závodov kopřivnického podniku v rámci Československa a jeden z troch sídliacich na Slovensku (spoločne so závodmi Tatra Bánovce nad Bebravou a Tatra Bratislava). V roku 1990 v „Tatrovke“ pracovalo takmer 2500 zamestnancov (2430).
V roku 1992 sa spoločne s podnikom v Rakovej transformoval na súkromnú akciovú spoločnosť AVC (Automobilová výroba Čadca). Žiaľ, postupne sa i tento podnik dostal do vážnych ekonomických problémov, súvisiacich s celkovou hospodárskou transformáciou.
Problém predstavovala najmä zastaraná výroba i to, že neprodukoval finálne výrobky, ale iba čiastkové komponenty pre české závody, ktoré začali vyrábať inde. Postupne tak klesali objednávky, znižovala sa výroba a noví majitelia museli prepúšťať. Tak 90. roky, ako aj prvé roky nového milénia neboli pre podnik priaznivé. Neustále klesali tržby a v dôsledku nepriaznivého vývoja sa postupne znižovali i zamestnanecké stavy.
V roku 2004 podnik zamestnával už iba 692 pracovníkov. V rovnakom roku spoločnosť AVC končila polročné hospodárenie so stratou 87,1 milióna Sk. Výrobu sa napokon nepodarilo prispôsobiť novým pomerom a po pretrvávajúcich ekonomických problémoch v roku 2009 spoločnosť ukončila svoju činnosť.
Definitívnu bodku za existenciou strojárskej výroby v Čadci dala demolácia opustených výrobných priestorov podniku, na mieste ktorých v rokoch 2012 – 2013 vyrástlo obchodné nákupné centrum.
Lepšie sa v týchto nestálych obdobiach darilo pobočke podniku AVC v Rakovej, ktorá bola menšia, modernejšia a flexibilnejšia a vďaka tomu si strojársku výroby udržala do dnešných dní.
V súčasnosti podnik pracuje pod názvom AVC Raková a jeho výrobné portfólio predstavuje najmä výroba ozubených kolies, čapov a ozubených hriadeľov, pričom patrí medzi popredných slovenských producentov týchto strojárenských komponentov a zároveň k najvýznamnejším strojárenským podnikom v okrese Čadca.
