V posledných dňoch sú hroby opäť vyzdobenejšie. Zosnulým, svojim blízkym, tak ľudia vyjadrujú poctu či lásku. To, že na nich nezabudli, zvyknú dávať najavo často intenzívnejšie ako po zvyšok roka, nielen ozdobami, ale aj chvíľami ticha, pri spomienkach.
Hoci sa zvyky „dušičkových sviatkov“ storočiami menili, ich základ zostáva pre kresťanov aj dnes rovnaký. O podstate týchto dní rozprával i staškovský farár Jozef Šamaj.

„Kresťania veria, že zomrelí žijú pravdivejším a plnším spôsobom, že žijú v Bohu. Keď navštevujeme hroby, tak nielen preto, aby sme spomínali, aby sme ešte s nimi prežili niektoré vážne chvíle spoločného života, ale zároveň sa chceme od nich niečo naučiť o zomieraní. Keď sa človek rodí, hovorieval svätý Augustín, ľudia môžu uvažovať: možno bude bohatý, možno chudobný, možno bude žiť dlho, a možno krátko. Ale o nikom sa nehovorí: možno zomrie, a možno nezomrie. Je to totiž jediná absolútne istá vec v živote,“ podotýka.
Pri rozprávaní o Dušičkách sa však zamýšľa nad skutočnosťou pozorovanou v posledných desaťročiach: „Môžeme vidieť prenikavé vytláčanie smrti z osobného a spoločenského života. Prvé známky starnutia na našej tvári retušujeme rozličnými kozmetickými krémami, aby nikto nemohol odhaliť, ako neúprosne smerujeme k smrti. Chorých a trpiacich ľudí posielame za dostatočné sterilné múry domovov dôchodcov a hermeticky uzavretých kliník, takže smrť sa môže odohrávať len v bielych miestnostiach v prítomnosti lekárskych prístrojov. Všeobecne sa konštatuje, že o posledných veciach človeka sa medzi slušnými ľuďmi nemá hovoriť na verejnosti.“

Podľa jeho slov, práve kresťania sú dnes vyzývaní, aby svedčili o tom, že nádej na večný život nezatemňuje pohľad na pozemský život, ale práve naopak, dáva pozemskému životu vnútornú vyrovnanosť, ktorá pramení z viery.
„Viera v posmrtný život nás potešuje, že sa raz stretneme s osobami, ktoré sme na zemi poznali a milovali,“ dodáva.