Predstavte si, že večer zaspíte doma vo svojom dome na Slovensku a ráno sa zobudíte síce vo svojom dome, ale v susednom štáte. Nemožné? Niečo takéto sa stalo dvom tisíckam obyvateľov Čierneho, Skalitého a Svrčinovca na prelome novembra a decembra 1938.

Nie, neuniesli ich aj s domami mimozemšťania. To, že sa títo ľudia ocitli v Poľsku, bolo výsledkom podpísania Delimitačného protokolu o novej slovensko-poľskej hranici v Zakopanom 30. novembra 1938.
O zvláštnom období kysuckých dejín, ktoré sa odohrali pred 83 rokmi, nám viac porozprával historik Kysuckého múzea Martin Turóci.
Spory o územia
Nepokojné časy, ktoré postihli Európu a nakoniec vyústili do Druhej svetovej vojny, zasiahli aj Kysuce. Nároky na časti územia vtedajšieho Československa si robili Nemecko, Maďarsko a Poľsko.
Podpísanie Mníchovského diktátu sa nepriamo dotklo aj Kysúc. V jeho dodatku bola ustanovená povinnosť Československa územne sa vyrovnať so svojimi susedmi – Maďarskom a Poľskom.
„Poľsko prišlo s argumentom, že kysuckí Gorali sú vlastne Poliaci. Na základe tejto etnickej teórie si začali nárokovať územie Kysúc aj napriek tomu, že sa s týmto názorom obyvatelia dotknutého územia nestotožňovali a hlásili sa výlučne k slovenskej národnosti,“ hovorí historik Martin Turóci a dodáva, že Poľsko si robilo nároky aj na časti územia na Orave a na Spiši.
Československo opustené spojencami a pod tlakom Mníchovského diktátu muselo požiadavkám Poľska ustúpiť. Bola ustanovená delimitačná komisia zložená zo zástupcov oboch štátov. Jej úlohou bolo vytýčiť nové hranice.
“Poľsko prišlo s argumentom, že kysuckí Gorali sú vlastne Poliaci. Na základe tejto etnickej teórie si začali nárokovať územie Kysúc
„
„Obyvatelia dotknutých obcí sa búrili, spisovali petície, protestovali, nebol to však dosť výrazný odpor,“ konštatuje historik.
Jediný výraznejší konflikt sa odohral 25. novembra 1938 – Incident v Čiernom, kde československí vojaci pred postupujúcim poľským vojskom húževnato bránili miestnu železničnú stanicu.