S novým imidžom i batožinou. Vzápätí sa nám ozval znova, že ju práve odváža mestská polícia. Tam sme sa dozvedeli, že Margitku sociálni pracovníci odviezli do Domova dôchodcov v Čadci - Žarci. Vybrali sme sa za ňou na návštevu. To sme netušili, že sa vidíme naposledy. S taškou v jednej ruke sa očividne chystala do terénu. Povedala nám, že si musí voľačo nakúpiť v obchode. Boli sme svedkom toho, ako riaditeľovi Domova Stanislavovi Lučanovi hovorí, že nebude utekať, len každý deň, zhruba do dvanástej, bude v "teréne" a potom sa vráti. Vyzeralo to, že s novým bydliskom je spokojná. Margitka sa okúpala, obliekli ju do čistého a pridelili peknú izbu na piatom poschodí, odkiaľ mohla slobodne kedykoľvek odísť. Nikto netušil, že nová obyvateľka tak čoskoro urobí, no odíde naveky. "Urobíme všetko preto, aby sa jej tu páčilo," povedal nám dopoludnia riaditeľ S. Lučan.
Keď si spomenieme, čím všetkým predtým prešla, pričom zdravie sa jej držalo, ťažko uveriť tejto tragédii. V jeseni sme ju navštívili pri rozpadnutej chalupe, zimu a vyše dvadsaťstupňové mrazy prežila vo vraku auta. Zrazil ju rýchlik Goral, zopár dní pobudla v nemocnici a našla si nový domov na autobusovej stanici, kde sa jej zapáčilo. Spávala na lavičke a stala sa osôbkou, ktorá vzbudzovala pozornosť všetkých, ktorí okolo jej "bydliska" - staničnej lavičky, prechádzali. Vankúšom i perinou jej boli igelitky, v ktorých nosila všetko potrebné, lyžicu nevynímajúc. Nasledoval odvoz do psychiatrického zariadenia v Bytčici, potom do Sučian. Zrejme sa jej tam nepáčilo a tak sa rozhodla pre skorší návrat domov. Tam, odkiaľ ju pred niekoľkými týždňami odviezli. Opäť sa rozložila na svojej lavičke. Vo štvrtok podvečer sme sa dozvedeli hroznú správu. Margitka vyskočila z okna svojej izby. Potvrdila tým známy výrok, že šťastnými nás robí vlastníctvo toho, čo máme radi my, a nie iní...
