Je najstarším obecným premietačom na Slovensku. Má 77 rokov a strieborné plátno v tejto kysuckej obci vďaka nemu ožilo v roku 1947.
Jedna pečiatka v občianke
"Celý život som tu robil školníka. V občianke mám jedno jediné razítko. Premietanie som robil popri zamestnaní. Bol som na skúšky v Žiline, dostali sme 30 otázok a bolo to. Najprv som premietal 16-milimetrové filmy, potom 35-milimetrové. Nepamätám si, aký 16-milimetrový film som prvý premietal, ale tridsaťpäťka bol prvý Jánošík, v roku 1960," spomína na obdobie spred 58 rokov. Kinosála, respektíve premietacia miestnosť, prešla vtedy rekonštrukciou. Tridsaťäťmilimetrový film má širší pás - deväť dielov po 400 metrov. Filmy sa vozili z Bratislavy. Štát filmy rozdeľoval tri mesiace dopredu a obec si mohla vybrať maximálne jeden film. "Premietali sme štyri, päťkrát do týždňa naše, ruské, české filmy a filmy krajín RVHP." (Pre tých, ktorým skratka RVHP nič nehovorí vysvetlíme, že išlo o blok socialistických krajín, nazvaný Rada vzájomnej hospodárskej pomoci.).
Kino prehralo
"Ľudia chodili hodne do kina. Nebolo predstavenia, že by sme nehrali. Kino bolo v kultúrnom dome a keď sa tento opravoval, museli sme premietať v bývalej požiarnej zbrojnici, a neraz aj päťkrát za deň," približuje nám, pre nás peknú dobu pán Jendrišák. Spomína, že pre obyvateľov obce bolo kino vždy vážnym kultúrnym zážitkom. Či učiteľ, či úradník, či roľník a gazda, všetci sa pekne obliekli, vyštafírovali a usadili sa v kine. Za miesta v prvom rade sa vždy platilo viac. Do kina sa nebrali cukríky, ani štrúdľa, do kina sa chodil len a len za kultúrou. "Film sa vždy musel odohrať v termíne. Lístky stáli tri koruny, do prvej rady šesť." Najstarší premietač na Slovensku sa usmieva, keď spomína, ako na neprístupné filmy chodili žiaci. "Mávali sme patálie, keď sa mládež pchala vtedy do kina. Učitelia ich klobúkom zháňali." Prišla však doba technických objavov a s kinom si začala sily merať televízia. Aj zvíťazila. V kinách boli zrazu prázdne miesta a nastal čas, keď kiná osireli úplne.
Prišol, pošol
"Ja som do detailu ani jeden film nevidel. Vždy mi niečo ušlo. Dával som pozor, aby mi titulky nebehali na plátne po hlavách. Keď som ho ale premietal viackrát, mal som trošku voľno, lebo som ho poznal." Postupne pán Jendrišák videl, ako sa záujem ľudí mení. Najskôr si ľudia vyberali medzi kinom a televíziou. A potom aj medzi filmami. "Dnes si ľudia pozrú len filmy, kde je samé násilie. Ja také filmy nemám rád. Aj si pozriem niečo v televízii. nejaký dobrý film zo života. Také fantazijné - prišol z vesmíru a pošol - ma nebavia." A veru, tak ako film na plátna kín do obcí prišol, tak aj pojde. Štefan Jendrišák v lete nepremieta. Väčšina obecných kín má prázdniny. A mnoho z nich si ich predĺži na neurčito. Obce nemajú peniaze na drahé čítacie zariadenia zvukových stôp, ktorými sú opatrené najnovšie filmy. A o tie staré už má záujem málokto.
