Niekedy sa stane, že až po rokoch si uvedomíme, že nás práca nenapĺňa, že naše miesto je niekde celkom inde. Šťastní sú tí, ktorí to miesto nájdu.
Iveta Laurenčíková, rodená Kysučanka, prežila 30 rokov ako účtovníčka. Prácu brala ako niečo, čo ju živí, cítila však, že ju nenapĺňa.
Po tridsiatich rokoch zostala bez práce a uvedomila si, že je čas na zmenu. V tom čase ju oslovila riaditeľka Centra sociálnych služieb Straník, a tak sa rozhodla urobiť si kurz na prácu v tomto zariadení. Po čase sa z nej stala inštruktorka sociálnej rehabilitácie a mohla tak nastúpiť ku klientom.
Pripravil vás tento kurz dostatočne na prácu, ktorej ste sa chceli venovať?
Kurz bol skôr zameraný na to, ako klientom zariadenia spestriť program. Obsahoval aj niečo zo psychológie a zdravotnícku prípravu, prax však bola oveľa náročnejšia. Rýchlo som si však našla systém, aby som to zvládala. Práca ma baví, našla som v nej zmysel, to ma poháňa vpred.
Zuzana Zuzčáková Gacíková: Keď človek začne milovať folklór, nikdy už neprestane Čítajte Inštruktorkou sociálnej rehabilitácie ste šesť rokov. Je nespochybniteľné, že každodenne ovplyvňujete vašich klientov, menia aj oni vás?
Pred nástupom do centra som mala tendenciu veci príliš dramatizovať. Vďaka práci s ľuďmi som získala nadhľad. Počúvam ich životné príbehy a uvedomujem si, že každý z nás má vlastné životné skúsenosti.
Ľudí v centre formovali rôzne diagnózy, životne tragédie, ťažké situácie. Človek sa musí vybaviť obrovskou dávkou empatie, no zároveň si musí udržať odstup, aby ho to nepohltilo. Klienti mi dôverujú, vždy ich rada vypočujem.
Aké aktivity pripravujete klientom? Zameriavate sa na ľudí individuálne, alebo je program všeobecný?
