UŽHOROD, KYSUCE. Ukrajinský lekár Oleksandr Olashyn pôsobí už niekoľko rokov na Kysuciach. V súčasnosti je internistom v Medmedical Klinik Oščadnica. Aj on s napätím sleduje dianie vo svojej rodnej krajine a popri vlastným povinnostiam pomáha krajanom zmietaným vojnou.
V rozhovore rozpráva o nezištnej pomoci Kysučanov, ale reaguje aj na nenávistné konšpirácie a tvrdenia niektorých ľudí, že utečenci zaberajú Slovákom miesto v práci alebo že k nám prinesú rôzne infekčné ochorenia.
Oleksandr Olashyn v rozsiahlom rozhovore vysvetľuje
- Prečo ho neprekvapuje hrdinský odpor Ukrajincov
- Prečo je úplne scestné hovoriť o tom, že Rusi niekoho oslobodzujú
- Prečo si máme prečítať, kedy vznikol Kyjev a kedy Moskva
- Ako komentuje dezinformácie, že utečenci berú Slovákom prácu
- V ktorej pracovnej oblasti by Slovensko malo využiť služby Ukrajincov
- Ako vyvracia obavy a reči Slovákov, že sa majú báť infekčných chorôb utečencov
- Že väčšina Kysučanov a Slovákov majú srdce dobré a Ukrajincom pomáhajú
- Ako zbierkami pomáha svojím rodákom na Ukrajine
- Ako vyzerá život v oblasti, z ktorej pochádza
Narodili ste sa v kraji, ktorý nie je bezprostredne ohrozený vojnou. Ale má iný problém.
Pochádzam z Užhorodu, kúsok od hraníc so Slovenskom. V tomto meste som sa narodil, vyrastal a neskôr i študoval a začínal kariéru. Čo sa týka Ukrajiny, v rámci krajiny ide o jednu z bezpečnejších lokalít. Do mesta však putuje množstvo ľudí z centrálnej a východnej časti.
Vo svojej vlasti máte priateľov, spolužiakov, ale aj rodinných príslušníkov. Medzi nimi sú i takí, ktorých sa bombardovanie bezprostredne týka. Ako opisujú vojnový konflikt?
Ako sa môže opisovať vojna? Je to katastrofa, strach, hlad, smäd, chlad, tma. Ale som presvedčený, že hovoriť svedectvá od kamaráta alebo spolužiaka je zbytočné. Ľudí, ktorí si sami sformovali názor na celú situáciu na Ukrajine, nepresvedčíme o ničom. A to ani nie je cieľom tohto rozhovoru. Realita je však taká, aká je.
Každý má oči, hlavu a sám vie zhodnotiť informáciu, ktorá sa k nemu dostane. Kto vidí, čo sa deje a má srdce, nemôže sa len tak s pokojom pozerať. Ukrajina je pomyselne rozdelená na zóny. Sú bezpečnejšie a potom tie, ktoré sú v stave vojny. Kým na jednej strane prebiehajú boje, na západ sa presúva obrovské množstvo ľudí.
Keď prišli ukrajinské deti prvýkrát do školy, celá trieda začala tlieskať Čítajte Oleksandr Olashyn
V roku 2008 ukončil štúdium na Lekárskej fakulte Užhorodskej národnej univerzity. V roku 2010 absolvoval špecializáciu z vnútorného lekárstva na Fakulte postgraduálneho vzdelávania Užhorodskej národnej univerzity s praxou v Užhorodskej mestskej nemocnici. Do roku 2012 pôsobil ako ašpirant v Zakarpatskom krajskom kardiologickom dispenzári. Od roku 2012 pôsobil ako internista na Internom oddelení KNsP v Čadci. V roku 2018 absolvoval na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine špecializačnú skúšku v odbore vnútorné lekárstvo. V súčasnosti pôsobí v Medmedical Klinik v Oščadnici a organizuje zbierky pre svojich rodákov a kamarátov na Ukrajine.
Ako to vyzerá vo vašom rodnom Užhorode?
V okolí mesta je veľmi rušno. Som v kontakte so známymi, ale aj s rôznymi organizáciami, ktoré ubytovávajú utečencov a pomáhajú s humanitárnou pomocou.
Od začiatku konfliktu prišlo do Zakarpatskej oblasti, ktorej hlavným mestom je práve Užhorod, okolo dvoch miliónov ľudí a toto číslo neustále rastie. Za obyčajných okolností žije na tomto území asi 1,2 milióna obyvateľov. Čiže počet sa za necelý mesiac viac ako zdvojnásobil.
Ako zvládajú domáci takýto nápor?
Pred vojnou a bombardovaním unikajú ľudia s primárnym cieľom – zachrániť život sebe alebo rodine. V danej chvíli nerozmýšľajú, čo si nachystajú do cestovnej tašky, či budú mať v batožine večerné šaty alebo sviatočné obleky. Utekajú zväčša s jedným batohom, a to aj deti. A keď si predstavíte, aké množstvo ľudí prichádza...
Ubytovanie sa nedá zo dňa na deň nakresliť. Utečenci sú v Zakarpatskej oblasti umiestnení v rôznych štátnych i cirkevných organizáciách, ako sú školy, obecné úrady, športové haly a podobne. Ale to je všetko málo. Kapacity nestačia a ľudí je stále viac...
Keď sa pozrieme na samotný konflikt, vo vojne je celý štát. Porovnám to s medicínou. Štát je telo a ochorie pečeň. Zrazu trpí celé telo, nie iba pečeň. Rovnako je to vo vojne. Sú v nej všetci Ukrajinci. Nemôže byť iba jeden kraj vo vojne a ostatné oddychujú.
V regiónoch, kde sa bojuje, dochádza k tragickým osudom ľudí. Rozprávajú mi to priatelia a známi. Ľudia zostávajú bez všetkého – bez prísunu jedla, pitia a strácajú, čo budovali celý život. Deti sa stávajú sirotami v útlom veku. O týchto následkoch sa veľmi ťažko hovorí.
“Ale nie všade majú ľudia také šťastie a vyhnú sa bombe. A samo o sebe zvyknutie na bombardovanie a na výstražnú sirénu je v 21. storočí nemysliteľné.
„
Z rozprávania vašich známych určite viete povedať, ako vnímajú bezprostredné útoky a neustálu hrozbu zranenia či smrti.
Človek nemôže žiť stále v strachu. Rozprával som sa spolužiakom, ktorý pracuje na ARE v jednej z kyjevských nemocníc. Keď som sa ho opýtal na aktuálnu situáciu v jeho bezprostrednom okolí, odpovedal, že videl, ako mu zostrelili nad hlavou tri rakety.
Povedal mi, že si postupne zvykol. Ja som sa udivene spýtal, ako sa dá zvyknúť na ostreľovanie a padajúce bomby. Ako sa môžem spoľahnúť, že nejaká protivzdušná obrana zabráni priamemu zásahu?
Bol som prekvapený, ako vníma bombardovanie. Jednoducho, zvykol si. Ale nie všade majú ľudia také šťastie a vyhnú sa bombe. A zvyknutie si na bombardovanie a na výstražnú sirénu je, samo o sebe, v 21. storočí nemysliteľné.
