Sú príbehy, o ktorých písať znamená zmieriť sa s prítomnosťou husej kože na tele, sĺz na kraji očí a očarenia z toho, ako môže jeden človek dočiahnuť tak vysoko.
Niekoľkokrát vypovedanému deju, ktorý ste dovtedy mihom zazreli v televízii alebo tučným fontom na titulnej strane novín, sa usilujete vdýchnuť originálnu podobu, slová poskladať do najpohodlnejšej čitateľnosti, preniesť na papier dielik histórie. No celkom odrazu prídete na to, že sa snažiť vôbec netreba. Existujú vety, ktoré skrátka vylepšiť nepotrebujú. A mali by byť súčasťou učebníc dejepisu.
Colombove ženy, Senec a Sereď, o ktorých pred jeho príchodom nikto nepočul ani ich nevidel, vytiahol do ligy. V prvej ho objavil Bolton, v druhej ako kapitán trhol míľnik sto štartov v najvyššej súťaži. Nikdy nevypadol, medzi žrďami upratal českú legendu s helmou na hlave a keď utíšil Stamford Bridge, Mourinho hľadal na mape Čadcu. Bol pri historickom postupe na mundial do Južnej Afriky, ubránil Ševčenka, Torresa či Lewandowskeho a fanúšikovia Leeds aj kvôli nemu stanovali pred Wembley. Nie je to nikto iný, ako Ľubomír Michalík.
Letná a Staškov nikdy nezabudnú, kľačal aj Casillas. Michalík: Zabalzamovaný ako Lenin, už sa nevrátim Čítajte Keby tak máme na Slovensku viac hráčov s priezviskom Michalík, to by bolo! A budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov. Na to pamätajte.
Malý chlapec vo veľkom Anglicku
Keď kamaráti zo sídliska začali zaostávať, obité steny panelákov poznali loptu naspamäť a uličky medzi nimi sa málili, osemročný chlapček zišiel pod kopec na mestský štadión.
„Dobrý deň, chcel by som tu hrať futbal,“ šepol s túžbou rásť v riadnom kolektíve a do pohybu na trávniku vložil všetko.
„Môžeš zostať,“ žmurklo po krste na prvom tréningu v Čadci expertízne oko trénera Padycha. A keby len vtedy vedel, koho naštartoval.
Výška i fyzička zaradili Ľubomíra Michalíka do stredu obrany.
„V posledných minútach ma zvykli posielať na hrot, ale vzadu mi to vyhovovalo najviac.“
Mládežnícke kategórie preskákal ako zajac kapustu, jednu úplne vypustil a razom sedel pod Šebíkovou taktovkou v šatni treťoligových mužov. Ba s koučom vytvoril úchvatnú stopérsku dvojicu.
„On mal 38 rokov, ja 19. Bol som ako jeho syn, veď v čase, keď debutoval za áčko, nebol som ani na svete.“
Aj toto sa v článku dozviete:
- Prečo José Mourinho hľadal na mape Čadcu a za čo Sir Alex Ferguson ďakoval
- Kedy hráči Kajratu Almaty pred zápasom zarezali barana a potierali sa jeho krvou i to, či sa procesu Ľubomír Michalík zúčastnil
- Pred akým zápasom fanúšikovia kvôli lístkom rozložili stany a nocovali pri predajni?
- Čo si Michalík myslí o trénerovi Weissovi, či by mal prevziať reprezentačné kormidlo a čo má aktuálny šéf lavičky Slovanu Bratislava spoločné s koučom Petrom Padychom?
- O googlení mien spoluhráčov a dvojdňovej oslave víťazstva v Londýne
- Ktorí fanúšikovia pravidelne precestovali celú republiku a na tribúne ktorého treťoligistu nikdy nebolo menej ako 20-tisíc divákov?
- Koho radšej na chodbe nestretnúť ako stretnúť?
- Aký je vele-kritizovaný i odpisovaný Nicolas Anelka, označený za "zlého muža futbalu" v skutočnosti?
- Kde je najhoršie prehrať, najkrajšie vyhrať a čo by Michalík neprial zažiť nikomu
- O comebacku do Čadce, zavŕšení kariéry a ešte oveľa viac...
A nielen oni hrali dobre. Z generácie „83“ prerazili medzi seniormi viacerí. Trizuliak, Baláž, bratia Mudríkovci,... Chlapci, z ktorých mal na viac každý a dnes sú ikonami svojich dedín. No on sa v krajskom futbale nezastavil.
“Portsmouth je mesto z juhu, od mora. Pre Slovákov možno neznáma. Podporu majú šialenú, fanúšikovia s nami v tisícových davoch cestovali aj na sever. Aby sa vyhecovali, nepotrebujú vôbec nič. Ženie ich láska, futbal prevyšuje náboženstvo, je to šport číslo jeden.
„
Po chvíli bojoval o postup v Žiari nad Hronom a upútal Senec. Klub zo Slnečných jazier i jeho nový nemecký majiteľ projektovali jasnú víziu – ísť do ligy. Urasteného zadáka pozvali na skúšku do Dubnice a hneď po zápase dohadovali podmienky. Mestečko zo Žitného ostrova i s čerstvou posilou v najbližšej sezóne vyhralo druhú najvyššiu súťaž. Vízia úspešná.
„Splnil som si sen - hral prvú ligu i zažil postup. Krásne obdobie, krásne mesto, krásne spomienky. Rád sa tam vraciam a vždy ich budem mať v srdci,“ usmieva sa dnes 38-ročný futbalista.
A ako sám povedal, obyčajný slovenský junák razom proboval anglickú Premier League. Z postieľky malého chlapca vyliezol do kolísky veľkého futbalu. Ponuku na stôl predostrel Bolton.
„Netuším ako ma našli. Hral som priateľský zápas za reprezentáciu, podarilo sa mi streliť gól. Neverím, že agenti z Anglicka by sa len tak vybrali hľadať talenty do Senca. Dovtedy som PL sledoval iba v televízii, takže keď som hráčov z obrazovky stretol naživo, bolo to niečo neopísateľné.“
A celú noc N pred dňom D vraj zreničku nezažmúril.
„Bál som sa, či budem vôbec schopný prihrať na dva metre. Predsa len, bol som samorast, ktorý neprešiel žiadnymi akadémiami,“ priznal stres z raketového rastu.
No potom potvrdil korektnosť skautského čuchu podpisom tri a pol ročného kontraktu. A zvyšok je história.
Ľubomír Michalík (v bielom) berie loptu Petrovi Crouchovi. (zdroj: Archív MY)Mourinho hľadal na mape Čadcu, sir Alex ďakoval
S ostrovným futbalom si premiérovo ťukol na hosťovaní v Leeds, ale po siedmich zápasoch na žiadosť vedenia Boltonu cestoval späť k Wanderers. A debut v základnej zostave v najkvalitnejšej lige sveta bol veru ako žiadny iný. Tri kolá pred koncom, na štadióne slávnej Chelsea, ktorej šlo o majstra. Shevchenko, Lampard, Drogba, Terry. Nie vážení, žiadny zberateľský album futbalistov, do ktorého sa kupovali kartičky za 10 centov v trafike na rohu. Ale zverenci Josého Mourinha postávajúci v podchode, z ktorého vytláčal vzduch zbesilý hukot modrého kotla.
A komu sa nelení, tomu padajú góly aj do siete futbalových gigantov.
„And it is Ľubomír Michalík!“ zakričal v 19. minúte nepresnou výslovnosťou hlas vele-populárneho komentátora Martina Tylera, ktorý poznajú na celej planéte. Rodáka z Čadce našiel priamy kop na hranici malého vápna, nartom ho upratal za chrbát Petra Čecha, otvoril skóre a poslal hostí do vedenia.
„V jednom rozhovore som povedal, že som dumal, či skôr brať loptu alebo pýtať autogram,“ zaspomínal muž, ktorý utíšil Stamford Bridge, a pokračoval.
