Sociálna pedagogička: Terapeutický pes je kolega, nie nástroj

Martina Čontofalská Michalková je sociálna a špeciálna pedagogička, štúdium ukončila doktorátom v oblasti sociálnej práce. Terapiám so psami sa venuje 17 rokov. Dnes je v prvom rade matkou malej Lesanky, ktorá si užíva život obklopená zvieratkami. Aj o tom nám Martina porozprávala.

Intervencie s asistenciou psov, alebo teda canisterapie, nie sú na Slovensku príliš známe. Aké boli vaše začiatky v tomto smere?

Už odmalička som milovala psy, zvieratá a prírodu. Zároveň som veľmi empatický človek a chuť pomáhať ma sprevádza životom. Sociálne cítenie som zrejme zdedila po mojej mamine Anne, ktorá sa vždy angažovala v rôznych smeroch pomoci. Jedného dňa som si uvedomila, že by som chcela so svojimi psíkmi pomáhať a tam to celé začalo. Jedna myšlienka, ktorá sa rozvinula naplno a určila náš životný smer.

Zážitková pedagogika s asistenciou psov (zdroj: Archív  Martina Čontofalská Michalková)

Mohlo by vás zaujať Mohlo by vás zaujať Mama autistu: Keď mi ublíži, vrátim mu to bozkom Čítajte 

Spomeniete si na svoju prvú intervenciu ?

Začiatky boli veľmi spontánne, ale hneď po niekoľkých návštevách som sa začala cielene pripravovať a tvoriť si vlastné programy – pamätám si, ako mi hlavou vírili myšlienky: ,,Ako im môžem ešte viac pomôcť?“. Jedny z prvých návštev boli pri žiakoch so znevýhodnením a boli o vzájomnom spoznaní sa, spoznaní psov a následne to už boli cielené aktivity. Začiatky boli ťažké v tom, že som sa nemala kde odraziť, nabrať inšpiráciu a tak som bola hodená do vody, kde som rovno začala plávať. Vôbec to ale neľutujem. Dalo mi to nesmierne veľa – práve to, že mi nemal kto pomôcť urobilo zo mňa detailistku, ktorá na túto činnosť nazerá komplexne.