KYSUCE. Na futbalovom pľaci či atletickom ovále býval od svitu do mrku. „Bisťu, ten je rýchly,“ udivil sa bratislavský Slovan, ktorý za rodáka z Krásna nad Kysucou poslal Dolnému Kubínu pakeľ lôpt. A zvyšok je história.
Na Tehelné pole vrátil ligu, po sedemnástich rokoch federálny triumf, získal štyri ligové tituly a po veľkolepom návrate na poste veliteľa lavičky pridal piaty. Vcelku zodvihol majstrovskú trofej nad uši šesťkrát a to sa, verte alebo nie, od Dubovského, cez Kindera, Moravčíka, Popluhára až po Weissa nepodarilo nikomu.
Za belasých odohral temer 500 zápasov, utvoril klubový i slovenský rekord a keď si v starých-dobrých Copa Mundialoch hodil popod pravú tribúnu, nechytila ho ani mestská električka.
V role kouča doviedol slovenských „sokolíkov“ pred brány európskeho finále i šestnástku najlepších na svete. Chválili ho Čapkovič či Ondruš, majstri Starého kontinentu, po ktorých prevzal legendárnu generáciu. Vábil ho West Ham a o jeho šprintoch doteraz Bratislavčania čítajú deťom rozprávky z veľkej zelenej knihy.
Niečo medzi nebom a zemou zoskupilo aj na slovenskom futbale 40-tisíc priaznivcov. A to niečo bol Slovan Bratislava deväťdesiatych rokov – neopakovateľná partia. A keď hral Laco Pecko, bola to pecka.
K futbalovému oddielu Krásna nad Kysucou ste sa pripojili v deviatich rokoch, v pätnástich ste započali štúdium na tvrdošínskej priemyslovke a obliekali dres Dolného Kubína. A keď sa na oravskom turnaji objavil Slovan, nastala Rooseveltova chvíľka stretnutia s osudom. Povráva sa, že ste prestúpili za desať lôpt. Je to pravda?
To tvrdil môj otec, ja si myslím, že ich nebolo ani toľko. V Kubíne dlhé roky usporadúvali turnaj, kde zakaždým pozývali aj dorastencov Slovana Bratislava. Rok predtým som sa rozhodol, že naň nepôjdem. Uprednostnil som brigádu s dedom v Prahe, chcel som si privyrobiť nejaké peniaze. A vybrali môjho spoluhráča Dušana Tittela. Vtedy som si povedal, že budem pracovať tak, aby sme o rok opäť hrali v jednom mužstve. A podarilo sa.
V článku si prečítate:
- Prečo Laco Pecko neprestúpil do Španielska, čo sa pokazilo vo West Hame a kvôli čomu hosťoval v Drnoviciach?
- Kedy hráči Chelsea zjedli Slovanistom večeru
- O tom, ktorý kouč núkal za hetrik zlaté hodinky a či sľub dodržal
- Ako vyzerali galeje pod trénerom Zacharom a prečo by dnes hráči jeho tréningový režim nezvládli?
- Prečo Laco v roku 2009, napriek zisku titulu, ako tréner Slovana skončil a či jeho belasá krv nesčervenala.
- Čo si myslí o kvalite prvej ligy, zaobchádzaní s trénermi, finančnej politike Ivana Kmotríka ml. , práci šéfa lavičky Vladimíra Weissa st. a či vzhľadom na značné platy belasých nie je Konferenčná liga málo.
- Prečo dnes na futbal nepríde ani zďaleka 40-tisíc fanúšikov?
- Kedy sa so spoluhráčmi na trávniku doslova vypľuli a kedy po zápase behali desaťkrát 400 metrov
- Vďaka komu sa Laco ocitol v reprezentácii a čím bola jeho nominácia jedinečná
- Čím pred 30 rokmi predbehol dobu?
- Čo povedal o Dubovskom i Čmelíkovi a kto mal z úspešnej slovenskej U17 najväčší potenciál
- Za čo mu rozhodca po zápase s Realom Madrid pripísal žltú kartu
- Ako spomína na zápasy s vtedy 40 zápasov neporazeným AC Miláno či budúcimi majstrami sveta z Brazílie?
Mali ste sedemnásť a vpadli ste do vlny belasej konkurencie. Aké to bolo po príchode na Tehelné pole?
Asi som mal šťastie alebo dobrú povahu, keď som sa presadil. Bolo to niečo úplne iné, káder plný reprezentantov dal chlapcovi, ktorý prišiel z nejakej dediny, pocítiť všetko. No videli, že viem hrať futbal. V druhom zápase som Prešovu, ktorý velil najvyššej dorasteneckej súťaži, strelil hetrik. Aj to mi trošku pomohlo, postupne som sa s tímom zžil.
Tri góly signovali výborný začiatok a meno Pecko v hlavnom meste spoznali okamžite. Čím ste si v stále nedospelom veku vyslúžili „áčko“?
Keď ste v Slovane a hráte po boku najlepších mládežníkov v republike, jednoducho vás to núti drieť. Asi som mal aj šťastie, lebo muži vypadli a hrali druhú ligu. Tréner si na jar vybral pár hráčov vrátane mňa a postupne nám rozdával šance. Odvtedy som bol v seniorskej šatni pri všetkom až do konca.
“Bývali sme na štadióne, štyria v jednej malej izbe. Ale hrali za Slovan, to bolo dôležité.
„
A keď hovoríte pri všetkom, tak nemožno zabudnúť na comeback medzi elitu, no najmä rok 1992 a triumf vo federálnej lige po sedemnástich rokoch. Ako si na to spomínate?
Ani som sa nenazdal a ubehlo 30 rokov. Čo sa týka klubu, bol to náš najväčší úspech. Nechali sme za sebou Spartu, ktorá nás dva roky predtým vyprevadila na druhé, respektíve tretie miesto. Rozhodlo sa až v poslednom kole, keď sme zdolali Vítkovice. Na Slovensku sa to, žiaľ, už nikomu nepodarí, takže spomienky sú o to krajšie.
Ladislav Pecko (v strede s trofejou) oslavuje zisk federálneho titulu v roku 1992. (zdroj: SFZ)Po presťahovaní sa do Bratislavy ste bývali priamo na štadióne. Štyria v jednej malej izbe. Dnes si niečo také nevedia hráči predstaviť ani v tretej lige. Ako ste to vtedy vnímali vy?
Žil som tam od sklonku dorastu až pokým som sa nedokázal uživiť, teda štyri roky, ba asi aj viac. Ale nikdy nám to neprišlo nepohodlné alebo zvláštne. Jednoducho sme boli šťastní, že hráme v Slovane za mužov, a bavili sme sa futbalom. Nepremýšľali sme ani nad zahraničím, veď nosiť belasý dres bola veľká vec.
Legendárna generácia síce pri vašom príchode končila, no vy ste priviedli neopakovateľnú. Trúfnete si spomedzi všetkých spoluhráčov vymenovať TOP jedenástku?
Najlepšia jedenástka bola pre mňa vždy tá, s ktorou som bojoval na trávniku. Obzvlášť zostava zo sezóny, keď sme získali „federálneho majstra“. A len ťažko by som mohol neopomenúť Dušana Tittela, ktorý s nami trofej nezískal, pretože pôsobil v zahraničí. Potom prišili Robo Tomaschek, Samo Slovák či Szilárd Németh, takže skĺbiť TOP výber je asi nad moje sily. Čo môžem povedať s istotou, je, že na vrchole všetkých bol Peťo Dubovský.
