Článok pokračuje pod video reklamou
KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. „My šesťdesiatnici máme zafixovaných týchto našich hercov a mladí nám už neprídu takí dobrí. Je to asi samozrejmé, sú iné časy.…“
O ochotníckom divadle, staršej generácii hercov aj o zážitkoch z javiska sme sa zhovárali s Jozefom Laurenčíkom, členom ochotníckeho súboru Rampa.
Kedy ste zistili, že vás láka herectvo? Ako ste sa k tomu dostali?
K divadlu som sa dostal ešte ako žiak na strednej odbornej škole, kde si ma majster vybral ako takého loptoša, ktorý nikdy neposedel. Tak si asi majster myslel, že by bolo dobré tú energiu vybiť na javisku. Začali sme spolu hrávať malé javiskové formy. To bolo v roku 1980. Sami sme si vtedy vymýšľali texty a pripravovali sa.
Čo si pamätám, tak vždy som chcel byť herec a vždy som sa zaujímal o herectvo ako také. Otec dlhé roky premietal filmy v kine v Kysuckom Novom Meste a starý otec viedol divadlo, takže som si prirodzene niesol ten vzťah z detstva. Aj keď naplno to prepuklo až teraz, keď už nie sú iné povinnosti.
54. ročník Palárikovej Rakovej bol výnimočný v mnohých smeroch Čítajte Aký bol teda váš začiatok v divadelnom súbore ?
Do súboru Rampa som sa dostal čírou náhodou. Kolegynin manžel, s ktorým som hrával v tých malých javiskových formách, ma zavolal na rolu, na ktorú som sa mu vraj hodil. Ja som dlho váhal, ale nakoniec som išiel. Aj som ostal. Najskôr som robil šepkára, potom záskok a dnes už hrávam úlohy.
V rozhovore sa dozviete
- Aká bola Jozefova prvá úloha a začiatky v divadle
- Čo divadlo prinieslo do života
- Aké vtipné situácie zažil na javisku
- Ako sa mu darí vcítiť sa do postavy, ktorú hrá
- Prečo Jozef považuje staršiu generáciu hercov za kvalitnejšiu
Klasická otázka pre herca, mávate pred vystúpením trému?
Spočiatku bývala obrovská tréma. Nie sme profesionáli, takže určite na sebe musíme veľa pracovať a to sebavedomie nie je také, aké by mohlo byť.
“Divadlo sa so mnou ťahá celý život. Nikdy ma nepustilo.
„
Aká bola vaša prvá úloha? Spomeniete si?
Moja prvá rola tu v Rampe bola manžel pani Rafikovej a predstavenie sa naozaj podarilo. Bol som so sebou spokojný a keďže moja prvá skúsenosť dopadla takto dobre, bolo to obrovské nakopnutie do budúcna.
Divadlo mi odvtedy dalo naozaj veľa. A v poslednej dobe obzvlášť.
Čo konkrétne vám dalo divadlo?
Hrať na javisku bol môj sen, ktorý som si naplno začal plniť až v posledných rokoch, takže si to užívam. Divadlo je pre mňa miesto, kde sa môžem odosobniť z reality a zabudnúť na starosti.
Hovorí sa, že ochotníci sú jedna veľká rodina, cítite to tak?
Ja osobne nie. V našom súbore sa veľa ľudí mení, ľudia nám dosť odchádzajú. Pani režisérka býva veľmi prísna a ak sa jej niečo nepáči, viac herca nezavolá.
Našu poslednú inscenáciu sme však nacvičili bez režisérky, chceli sme si to nacvičiť sami, ako herci. Detaily nám prišla doladiť jedna profesionálna herečka z Chorvátska, ktorá pôsobí v žilinskom divadle.
