Kysučan Radovan Haluza je známy milovník medveďov. Do voľnej prírody ich chodí pravidelne sledovať a naša najväčšia šelma ho mimoriadne fascinuje. Jeho strety s týmto divým zvieraťom by sme mohli rátať v desiatkach. Fotí, filmuje, natáča a s údivom sa k medveďom približuje na pár metrov.
V uplynulých dňoch sa vrátil z mimoriadne dobrodružnej expedície. Viac ako týždeň pozoroval tieto majestátne stvorenia v rumunských horách. Tamojšie medvede sú iné ako tie, ktoré žijú na Slovensku. Útoky na človeka sú na dennom poriadku. Následky sú fatálnejšie a v mnohých prípadoch sa končia smrťou.
Napriek nebezpečnej výprave si Radovan domov doniesol množstvo zážitkov. Medvede ho natoľko fascinovali, že už teraz plánuje ďalšiu zahraničnú expedíciu.
V rozhovore sa dočítate
- Prečo sa vybral pozorovať medvede do Rumunsku
- Čo ho za šelmami v Rumunsku najviac lákalo
- Či mal strach alebo "len" rešpekt
- Prečo sa nebál medvedice s tromi mláďatami
- Kto a prečo Radovana aj s priateľkou označil za bláznov
- Ktorý bol najkrajší moment celej expedície
Vybrali ste sa do Rumunska, do totálnej divočiny. Kto s vami bol a aké boli začiatky vašej púte?
Naša výprava bola skromná, len ja a priateľka. Aj s cestou nám trvala desať dní. Prvou zastávkou bola dedinka, kde sa začína jedna z najkrajších ciest na svete Transfagarasan. Má dĺžku 151 kilometrov, nadmorskú výšku 2 042 metrov a jej súčasťou je aj najdlhší tunel v Rumunsku. Pre zaujímavosť, pri jeho výstavbe zomrelo štyridsať ľudí.
Odtiaľ sme mali v pláne prejsť na druhú stranu k jazeru Lacul Vidraru, lenže vo vyšších nadmorských výškach sa topil sneh a cesta bola uzavretá a nie je ani veľmi zabezpečená. V tomto období sa tam vyskytujú časté zosuvy pôdy, niekedy aj samotnej cesty.
Čo ste urobili?
Šli sme naspäť a hľadali najkratšiu trasu smerom na druhú stranu pohoria. Avšak, urobiť si skratku bola veľká chyba. Čakal nás úsek bez asfaltu dlhý 90 kilometrov. Bola to lesná cesta plná blata a jám. Cestovali sme autom, ale asi krokom a trvalo nám to tri hodiny.
Keď sme zazreli v diaľke chalúpky a náznak civilizácie, začali sme sa smiať a radovať, ako keby sme vyhrali v lotérii (smiech). Odvtedy sme si robili radšej väčšie obchádzky, ale po normálnej ceste. Tri dni sme pobudli v blízkosti jazera a neskôr sme sa vydali smerom na Brašov a všade sme hľadali medvede.
(zdroj: RADOVAN HALUZA)Bol to váš nápad ísť do Rumunska za takýmto dobrodružstvom?
Áno, pretože viem, že v tejto krajine žije veľa medveďov a nie je to ani tak ďaleko. Počiatočný impulz mi ale dala priateľka. Povedala, že ideme, tak sme šli.
Pamätám si, ako som sa v noci začal v Maďarsku na diaľnici smiať. Spýtala sa, čo mi je také vtipné. Ja som odvetil, že nie sme normálni, keď si zbalíme troje nohavíc, tričká, techniku a ideme do Rumunska hľadať medvede (smiech).
Prečo práve Rumunsko? V čom sú tamojšie medvede iné v porovnaní s našimi?
Keď zadáte do Googlu „rumunské medvede,“ nájdete mnoho článkov o útokoch na človeka, ktoré sa často končia smrťou. To ma najviac priťahovalo. Bol som zvedavý, ako to u nich funguje, koľko medveďov sa v krajine nachádza a aké sú veľké.
V poslednom čase ma zaujal článok o lichtenštajnskom princovi. Podarilo sa mu uloviť v Rumunsku najväčšieho medveďa vážiaceho pol tony. Prípad bol značne medializovaný. Odvtedy mi hlavou behala myšlienka vidieť takéto veľké zvieratá vo voľnej prírode a iba desať hodín cesty autom od domova.
Aké emócie vami lomcovali, keď ste po divokej rumunskej prírode kráčali prvýkrát?
