KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. Zápis do materských škôl majú už budúci škôlkari za sebou. Pre rodičov obrovská zmena, pre deti najväčší životný krok. O tom, prečo je dôležité deti skutočne počúvať a reagovať na to, čo nám rozprávajú, nám porozprávala špeciálna pedagogička a učiteľka v materskej škôlke Veronika Gavláková.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo deti netreba posielať do kúta a ako riešiť vzdor či konflikty.
- Dá sa pristupovať k deťom v škôlke individuálne aj napriek tomu, že ich je v triede veľa?
- Funguje komunikácia na všetky deti a aké zásady by sa pri nej podľa učiteľky mali dodržiavať?
- Ako reagovať, keď dieťa nadáva?
- Prečo deti často nehovoria o tom, čo sa stalo v škôlke?
- Ako môže rodič pomôcť dieťatku pred nástupom do škôlky?
- O autorite, kriku a trestoch a oveľa viac.
Tri roky je zvyčajne čas, kedy sa u detí objaví obdobie vzdoru. Čo je pre vás ako učiteľku v tomto smere najťažšie? Ako takéto situácie riešite?
Ťažké situácie prichádzajú stále dookola, ale tým, že človek deti vníma a spoznáva, tak im vie buď predchádzať, alebo ich odkomunikovať. Vždy sa snažím na ne nekričať, aby ku mne nestratili dôveru. Samozrejme, čím viac detí, tým je ťažšie sa im osobitne venovať, ale vždy si treba nájsť čas a dieťa vypočuť. Každý z nás chce rozprávať a byť počúvaný. Nestačí len nechať dieťa vyrozprávať ale treba reagovať. Komunikovať.
Napríklad keď sa dieťa hodí o zem pred tabuľou, pretože sa mu niečo nedarí, je dobré mu vysvetliť, čo sa deje. Nevadí, že sa mu nedarí, môže to skúsiť ešte raz, nič sa nedeje. V prípade, ak to už naozaj trvá dlho, tak prichádza vysvetlenie, že to čo robí, ovplyvňuje aj ostatných kamarátov a necítia sa dobre. Vtedy si dieťa vezmem k sebe, kde má čas a priestor si oddýchnuť a upokojiť sa. Potom to môže vyskúšať znova.
Takže podľa vás nie je vhodné poslať dieťa do kúta, nech sa upokojí samé. Nechávate ho pri vás.
“Zlé deti neexistujú. Deti sú vždy deti a záleží od toho, ako sa s nimi pracuje, ako ich vyformujeme. Sú to naše zrkadlá a najviac sa učia práve vtedy, keď si to neuvedomujeme.
„
Určite nikdy nepomôže odstrčiť ho. Je veľmi dôležité, aby sa deti naučili svoje emócie zvládať. To sa deje práve v tom období troch až štyroch rokov. Treba im pomôcť a usmerniť ich.
K deťom však treba pristupovať rovnocenne. Nie z pozície autority, ale ako ľudská bytosť, z pozície ľudskej hodnoty. Vysvetliť mu, že je stále náš kamarát, ale takéto veci sa nerobia.
Mama autistu: Keď mi ublíži, vrátim mu to bozkom Čítajte Funguje komunikácia na všetky deti?
Každé dieťa je iné a žiadna metóda nefunguje na každé dieťa rovnako, ale všetky deti chcú rozprávať. Ak dáte dieťaťu šancu rozprávať, je to výhra pre obe strany. Jasné, že dieťa nesmie mať pocit, že má navrch, či už nad učiteľom, alebo nad rodičom, ale základ je pristupovať k nim s láskou a nevynucovať si rešpekt trestami alebo krikom. Deti veľmi rýchlo pochopia, pokiaľ môžu ísť a čo už je za hranicou.
Nemá s takýmito metódami problém najmä staršia generácia pedagógov? Predsa len, my sme boli vychovávaní výrazne odlišne.
Veronika ako víla, ktorá privítala jar. (zdroj: archív MŠ Litovelská)To je určite individuálne, ale ja môžem s čistým svedomím povedať, že sa mám čo učiť od starších kolegýň. U nás v kolektíve si všetky uvedomujeme, že najúčinnejšia metóda je práve komunikácia. A nevyžadujeme ju len voči nám, ale vedieme k nej aj deti. Aby to nebolo o tom, že dieťa príde, požaluje a my už bežíme situáciu riešiť. Samozrejme, že ju riešime a vždy sme súčasťou toho rozhovoru, ale prioritne sa snažíme usmerňovať deti, aby o všetkom rozprávali, pretože nikto nevie čítať myšlienky.
Rozhovor sa nedá vynútiť, ale deti sú nesmierne vnímavé. Ak chcem niečo vysvetliť, a ono ma nepočúva, tak mu vysvetlím, že ja som ho počúvala, keď rozprávalo. Možno sa najskôr nahnevá, ale samé si dokáže uvedomiť, že aha, veď ona ma naozaj počúvala.
