Kul zázraky, vychoval troch reprezentantov a pre futbal sa narodil. Biografia kysuckého Weissa

Buď zmeníte futbal, alebo futbal zmení vás. Väčšinou to druhé.

„Tak chlapci, dnes hráme u prvého mužstva, nepôjde tu o žiadne ofenzívne divadlo, ale súpera začnete od úvodu hrýzť ako tasmánski diabli. Taktika A-B!“ odznela predzápasová reč. „To je aká tréner?“ vystrúhal nechápavú grimasu niekto v rohu kabíny. „Ani bohovi!“ zhúkol jednoznačný povel. A veľakrát priniesol ovocie.

Teraz inak. Ako to asi vyzerá v byte trénerskej legendy? Modernou vykachličkovaný luxus ako znak, že kariéru prežil v biedu neživoriacich kluboch alebo kade-tade zapatrošené korky s boxom fliaš ako punc, že na koučovaní mal najradšej to pozápasové? Možno.

A čo takto. Knižnica bez kníh, za to plná fasciklov s cca tridsaťročnou tréningovou dochádzkou. Šatník bez oblečenia, ale natrepaný zvitkami na písacom stroji rátaných štatistík či šablónami sezónnych hodnotení. Špajza bez zaváraných uhoriek, avšak s poličkou zápasov uložených na kazetách. Pivnica bez sady skrutkovačov, no vykladaná pamätnými fotografiami a zachovalými útržkami novín, ktoré prikrývajú tri monumentálne dresy. Boltonu, Dunajskej Stredy a kazašského Kajratu Almaty. Presne tak totiž vyzerá byt PETRA PADYCHA. Trénerskej legendy.

A pri vstupe do jeho šírav prosto cítite, že tento archív dýcha trojdekádovou históriou.

„Všetky tričká mám od Ľuba Michalíka, jedno som tuším niesol v igelitke rovno z tribúny.“ A jeho najúspešnejší zverenec si dôležitosť i kvality prvého veliteľa veľmi dobre uvedomuje. Veď to bol práve on, kto ho prirovnal k Weissovi.

Pán tréner

Narodil sa v Čadci, 50 metrov od ihriska. A vyrastal na ňom, nečudo, veď filipa mali u Padychovcov na loptu všetci. Jeho otec živil futbal vo Svrčinovci, jeden brat si odkrútil mládež v Bratislave, druhý písal históriu v Kysuckom Novom Meste, s neopakovateľnou partiou schladil na Letnej Spartu, ba dokonca skóroval (2:1 pre KNM). Osud spečatený.

Hráčsku kariéru zasľúbil Čadci, výnimkou bol len dorast pod Tatrami vo farbách Liptovského Mikuláša a obdobie na vojne, keď zbieral historky v Karlových Varoch. „No kristušák, možno mi nejaká aj napadne,“ zopol s úškrnom ruky Padych, ktorý sa na tamojších výberoch spomedzi 140 hráčov preštrikoval medzi elitnú pätnástku, teda rovno do Dukly, kde hrávala i čadčianska legenda Vlado Čilo.

„Lenže potom dorazili chlapci z ligových oddielov a už to tak býva, že sa hráči posúvajú. Nakoniec som hral za civilný klub Iskra KV, a tak bolo i viac na pivko či trinásty karlovarský prameň – Becherovečku.“

Po návrate domov čaroval pasy až do 41-ky a jeho fígle si mnohí idealizujú. No napriek neobvykle dlhému aktívu a profilu výborného streďáka mu po 31 rokoch nik nepovie ináč než pán tréner.

Od Zemplínu po Dunaj, od zlodeja po výnimočných

Rovnako aj trénerské turné započalo v rodnom meste. V deväťdesiatom prvom velil mladším žiakom, kariéru naštartoval od najmenších „tak ako by tréneri mali. Niekto si urobí licenciu a okamžite sa derie ku mužom. Myslím, že je lepšie strúhať od piky, nie hneď skákať. To bolo aj krédo Olda Šoukala, môjho trénerského vzoru, ktorému som svojho času asistoval.“

Niekedy rozbil dáždnik, inokedy (a často) oslavoval postup, sem-tam praštil o zem notesom, potom zas chválil výkon. Na Juniorke zažil všetko. I krádež peňaženky. Vlastným zverencom.

„Vraciam sa z tréningu a zrazu zistím, že peňaženka s výplatou nikde. Prehodnotil som si chalanov, kto je aký a mal som presný tip, asi policajná intuícia. Hľadal som ho po krčmách, všelikde, už-už idem z poslednej, no potom mi bliklo, veď v Tatre som nebol. Hore sa hral gulečník, pozerám a či ho tam nevidím? Tak som si zavolal čašníka, vrchný, odkedy sú tu tí dvaja chalani? Od šiestej. No jasné, po tréningu. A nerozmieňali náhodou peniaze? Hej, tri tisícky. Tak som chlapca vytiahol vonku a pýtam sa - nechceš mi niečo povedať? Čo tréner, čo by ste chceli vedieť? Ešte raz, nechceš mi niečo povedať? Nie, neviem, čo také? Dal som mu aj tretiu šancu, ako v rozprávke, a celý rozklepaný sa priznal. Šli sme na políciu, prosil, aby som o tom nikomu nepovedal, hlavne nie jeho tatkovi. Hovorím dobre, ak mi do desiatej vráti všetky peniaze. Vrátil,“ zalovil v pamäti prvý zo sľúbených príbehov bývalý policajt. A meno previnilca neprezradil ani teraz, po 25 rokoch.

Tretiu v poradí jemu zverenú generáciu doviedol až na piedestál mužského futbalu. Posádka narodená v roku 1983 vykľula kopu výnimočných. „Jeseň 95, prišiel a spýtal sa, či môže hrávať. Chudý chalan, hrbaté kolená, ale hneď bolo vidieť, že má čosi v sebe,“ opísal prvý tréning Ľubomíra Michalíka. A najlepší odchovanec v histórii klubu z davu vôbec nevytŕčal.

Čítajte aj Čítajte aj Ferguson ďakoval za jeho gól, Mourinho hľadal Čadcu na mape Čítajte 

Mládežou sa spolu s ním predieral aj Roman Baláž, ktorý neskôr zažil slávne časy Kysuckého Lieskovca a stal sa ikonou regiónu. „Cestovali sme na východ, vyrážali strašne zavčasu a museli zobudiť Romana, lebo chudák zaspal. Vyšli sme nad cintorín, autobus sa otočil a chvíľku sme ho čakali. Ja som si medzitým odskočil na potrebu, ešte bola tma. Ostatní zatiaľ nasadli a odišli bezo mňa. Točili sa až na výpadovke do Žiliny. A myslím, že sme vyhrali.“

Ulicou brúsený talent Ľubomíra Trizuliaka postrehla aj futsalová reprezentácia a dnes už úspešný podnikateľ strelil pri svojom debute dva góly vicemajstrom Európy z Poľska. Ako 17-ročný. „Vytiahol som ho z antuky na Hurbanovej. Pozerám z okna, malá biela hlava a kamarátov točil ako v miešačke. Dnes tam nevidíte nikoho a nielen preto, že navôkol rastú stromy. Škoda, že to nedotiahol ešte ďalej. Ale premrhaných talentov bolo viac. Maroš Malík, strelec, aj to je historka!“ preložil nohu cez nohu a z kuloára vylosoval ďalší zážitok.

„Hrali sme doma proti Oravcom, niekto sa zranil a ležal na zemi, ale rozhodca neprerušil hru. Vtom vraví Malík hosťujúcemu brankárovi: „Daj to sem, ja to odkopnem.“ Naivný gólman mu hodil loptu a Maroš ju bez váhania bachol do siete.“

Veru nikoho neprekvapilo, keď nabitý celok v roku 1996 postúpil do tretej ligy. V nadchádzajúcej sezóne už Padych šéfoval dorastu a vonkajšie majstráky pretavil do rodinných výletov.

„Brával som so sebou manželku i synov, hráčom to nevadilo, teda asi, nepýtal som sa. Pochodili kultúrne pamiatky, do takých miest by sa možno nikdy nedostali,“ ukázal na od Zemplínu po Dunaj červeným vyšrafovanú mapu krajiny.

A súťaž opäť vyhral.

Ak je 4-3-3 nový systém, tak niekto objavil teplú vodu

Epocha radosti v minulom tisícročí nezakapala. Práve naopak. Pod taktovkou vtedy desaťročným vetrom ošľahaného veliteľa rástli „modrí“ mladíci ako ružové sakury. Behali kopce na „Šeríku“, interes venovali ofenzívnej činnosti a tak aj dopadli. Skóre 102:16 a „pouhé“ tri prehry. No postupovali s oškretými trenkami - len jednobodovým náskokom.

„Poviem vám, ako to bolo. Predposledné kolo sme hrali v Žiline (skončili druhí). MŠK mala ligový dorast, rezervu chcela vytlačiť do dvojky. Nič iné ako výhru nečakali, manekýn Belaník už vtedy chodil ako páv, veď Čadcu sfúknu do trubek, čo sa môže stať. Ale my sme tam remizovali a v poslednom kole s Radvaňou bolo nutné náskok potvrdiť. Jediný gól dal Milan Petrák, z rohu, výborný hlavičkár. Žilinou motivovaný súper búšil, tak som poslal do hry Michalíka. Nehral od začiatku, veď sme si verili nie?“ usmial sa lišiacky a dokončil story „Mecho si dal minútu pred hvizdom skoro vlastný. Keď sudí zapískal vybuchla radosť jak nikdy, chalani mali postriekané hlavy. Všetci už možno zabudli, ale mne to v pamäti zostalo.“

A jeho družstvo sa už pred 20 rokmi pýšilo rozostavením 4-3-3, dnes označovaným za veľkú modernu futbalu. „Vraj novinka či objav. Mne to príde, akoby niekto vymyslel teplú vodu,“ poznamenal sebe typickým šarmom a herný systém preferuje dodnes. A pri každom pôsobení bola porcia gólov naozaj sýta.

„Po zápase ťa zabijem!“ Mohla byť liga, no funkcionári nechceli

Prvý rok v druhej lige Čadci vizitku nováčika nepripol. Najprv schytal štvorku Martin, o týždeň päťku Košice a s plným sitom odchádzali i Michalovce, Snina či Rimavská. Druhý najlepší útok súťaže hájil po jeseni vedúcu priečku. Lenže na jar sa vidina rozprávkového postupu rozplynula.