Rok 1989. Kde bolo, tam bolo, kráčali ste malebným lesom uprostred vidieckej prírody v Čiernom, za chrbtom míňali osadu Košice a z dohľadu posledné chalúpky. Chvíľu ste sa predierali chrastím, dvíhali nohy ponad tŕne i skláňali šiju popod čečinu, až sa v úpätí kolosea stromov týčila veľká trávnatá plošina. Napodiv rovná a s dobre-známou konštrukciou na oboch stranách. Miesto hríbov tu totiž vyrástla nádhera sama o sebe – futbalové ihrisko. A málokedy bolo prázdne.
„V Čiernom bývala kopa futbalistov, vyslúžilcov i junákov, ktorí nemali kde hrávať. V dedine to bol turnaj za turnajom, reku prečo neokúsiť riadnu súťaž?“ kladie si aj po 33 rokoch tú istú rečnícku otázku Jozef Grochal, neskôr dlhoročný predseda PIVNEJ LIGY.
Myšlienke vytesal mantinely Janko Štetiar, tej doby bratislavský študent, oslovil vedúce typy z každého pľacu a všetci vtedajší páni musia byť dnes právom hrdí, čo za tradíciu nakopli. Veď stvorili na dedine unikát, akým sa nemôžu pýšiť ani väčšie mestá!
Ľubko Balamucký zmontoval tabuľky, spísal stanovy aj poskladal pravidlá, muselo byť pokosené, nalajnované i natiahnuté sitá, kapitáni rátali hráčov a zháňali prvé dresy. Kto znal, po starom fúkal farbu na tričká, kto nemal, kúpil z bazáru sadu Chelsea a koho šťastie stretlo, dostal ich aj s loptami od sponzora.
Srdciari pozvážali škvaru, zasiali trávu, vyzvárali bránky a krokovali ihriská. Valy u Moravcov, Hurikán nad cintorínom, Kasíno u Kadele (na nižnom konci), Jeleň v strede valalu, Antabus na Polesí, Košice v čare hôr s nenahraditeľnou atmosférou, Fortuna na škvarovom, Fľoro u Michalíka, až ich dovedna vzniklo osem a poďho hrať futbal!
ĎALEJ SA DOZVIETE
- aké esá hrávali Pivnú ligu
- čo si o jej budúcnosti myslia Jozef Grochal, Jozef Kubica a Maroš Krenželák
- prečo ligu istý čas nemohli hrať registrovaní futbalisti a či chodievali radšej na Pivnú alebo na majstrák
- o ktorom fanúšikovi sa vedelo, že je veru "tvrdé jadro"
- koľko divákov chodilo na zápasy
- ako vyzeral Stanley Cup Pivnej ligy, kto za titul dostal 60 šampanských a kto po trofeje meral cestu až do Bratislavy
- prečo museli ženy chlapom do hospôd nosievať obedy
- kedy kvôli obrovskému záujmu museli limitovať súpisky
- výsledkový servis augustového turnaja na počesť Pivnej ligy (aj stručne popísaný priebeh)
- do čoho Maroš Krenželák a spol. plánujú investovať výťažok z turnaja a čo ho teší najviac
- čo na triumf po šiestich rokoch vraví Jozef Kubica
- ako to vyzeralo v spoločnej krčme Antabusu a Valov
- A oveľa, oveľa viac...
Zlatá éra a šesťdesiat šampanských
„Rozmery cirka rovnaké, terény úplne odlišné. Každý pľac mal vlastné ihrisko, o niektoré sa dokonca delili dva, keď spočiatku hrávalo dvanásť tímov. V Čadci, alebo aj inde, sa mestské ligy hrajú na jednom parkete, celé doobedie. U nás hral každý na svojom, systém doma – vonku, rarita. Obec neprispievala nič, keď bolo treba niečo zaplatiť, poskladali sme sa. Keď nastal problém, rýchlo sa vyrozprával. Výbor ligy pozostával z kapitánov a každoročne voleného šéfa. Názvy sme často dávali podľa krčiem, napríklad Fľoro alebo Kasíno, hospodu mal tiež každý svoju, veď futbal končil u piva. Ale boli aj iné mená, napríklad Muchotrávky, lebo za ne hrali samí mladí, Antabus, no čo, radi pili. Tak to fungovalo, namojdušu, tridsať rokov,“ nemusí loviť v pamäti Grochal, ktorý si za „svoje“ Fľoro poctivo odkrútil hŕbu sezón.
Unikátne ihrisko v Košiciach. (zdroj: Archív Pivnej ligy.)„Boli to takzvané „pozemečky starých fotrovcov“, hovorievalo sa, že si ideme kopať na kamenec, lebo niekde ani nestihla rásť tráva. Či ste vyhrali alebo nie, pilo sa stále, súperi pospolu, veď o tom to bolo. Vracali sme sa z práce, po týždni videli kamarátov a keď sa partia zišla, pri jednom to neostalo,“ nikdy nezabudne Jozef Kubica, ktorý odohral úplne prvú sezónu za Valy, no potom sa desať rokov neukázal, lebo výnimočným filipom na loptu vypomáhal čierňanskému ŠK.
A keď sa v roku 2000 vrátil (už vo farbách Antabusu), Pivnej lige štartovala Belle Époque – „zlatá éra“.
