ZÁKOPČIE. Od mladosti ho fascinovalo lietanie a veľmi po ňom sníval. Počas strednej školy chcel skákať z lietadla, ale nemal osemnásť a rodičia mu to nedovolili. Na vojenčine ho zasa lákal parašutizmus, lenže životné okolnosti a nedostupnosť padáka ho nútili na svoju túžbu pomaly zabudnúť. Osud mu nakoniec doprial. Emil Valárik zo Zákopčia si želanie splnil po štyridsiatke.
O túžbe lietať vedeli aj jeho najbližší. Pred asi dvanástimi rokmi mu dcéra darovala tandemový zoskok. „Bola to paráda a úžasný zážitok. Prešiel nejaký čas a napadlo mi, že by som chcel lietať aj sám. Deti už boli odrastené a ja som čoraz viac premýšľal. Hľadal som na internete a rozhodol sa absolvovať kurz na paraglajdingu,“ prezradil o svojich začiatkoch Kysučan.
„Veď padák je najjednoduchšie lietajúce zariadenie, ako Aladinov koberec. Rozbalíš a letíš, zbalíš do batohu a ideš domov. Kurz trval týždeň a za ten čas som načerpal množstvo poznatkov. Naučili ma odštartovať a pristáť. V Žiline som spoznal Maťa Műhelyiho. Ujal sa našej partie, učil nás lietať a chodili sme kade-tade, aj po Európe,“ rozhovoril sa.
