OŠČADNICA. Róbert Kučák je fotograf ocenený Európskou federáciou fotografov. Na prestížnej medzinárodnej súťaži sa umiestnil na štvrtom mieste.
Na národnej súťaži Hory a mesto získal druhé miesto v kategórii Krajina a druhé miesto v kategórii Šport.
„Najlepšie pre mňa je, ak je šport decentne zasadený do prostredia krajiny. Vtedy to má pre mňa ten punc kvality,“ prezradil. Ako sám hovorí, jeho kariéru odštartovala náhoda.
Momentálne sa môžete pochváliť spoluprácou s prestížnou talianskou značkou Manfrotto. O čo presne ide?
Som ambasádorom tejto fotoznačky a mám z toho naozaj radosť. Ide o medzi fotografmi dobre známu značku, ktorá sa zaoberá napríklad kvalitnými statívmi.
Netajíte sa tým, že k fotografovaniu ste sa dostali v podstate náhodou.
Áno, bratov švagor predával starú zrkadlovku, pretože prechádzal na niečo kvalitnejšie. Vtedy som si povedal, že by som to mohol skúsiť, že za to nič nedám. Ak ma fotografovanie zaujme, super, ak nie, predám ju ďalej.
Ale zaujalo.
Zaujalo. Najskôr som fotil všetko, čo sa dalo. Zistil som, že práve fotografovanie je ten správny koníček a hľadal som to, čo by ma najviac bavilo. Najskôr som skúsil východ a západ slnka. Keď idete o tretej či štvrtej ráno cez les, vždy je to o tom, či vás to chytí, alebo nie. Mňa to zaujalo.
Aké boli vaše prvé cesty za dobrou fotografiou? Spomeniete si?
Pamätám si, keď som so slúchadlami v ušiach s hlavou do zeme vykračoval nad ránom na Raču. Keď som dal hlavu pred seba, čelovka zasvietila na veľkého jeleňa, ktorý stál priamo predo mnou. Skamenel som a vôbec som nevedel, čo robiť. Tak som len pozeral na neho, on pozeral na mňa a potom sme sa už na seba nemohli pozerať, tak odišiel (smiech).
V Čadci spadlo z mosta auto, vodičku previezli so zraneniami do nemocnice Čítajte Ktorá je vaša prvá fotka, na ktorú ste hrdý?
Keď sa na to pozerám retrospektívne, tak z mojich prvotín by som nepublikoval nič, ale to môže byť aj tým, že už som náročnejší a kritickejší. Hlavne teda na seba. Kým vtedy som iba nasával rady, dnes už viem poradiť aj ja.
Keď sa ma ľudia pýtajú, akú zrkadlovku si majú kúpiť, moja prvá otázka znie, či tú zrkadlovku vlastne potrebujú. Ak si človek chce len sem tam niečo odfotiť, stačí mu telefón. Ak niekto chce fotografovanie skúsiť, je lepšie si kúpiť staršiu, jazdenú zrkadlovku. Je zbytočné kupovať drahú techniku, ak bude väčšinu roka stáť v kúte a zapadať prachom.
Podľa čoho si vyberáte miesta, na ktoré idete?
Ak nejdem vyložene do okolia, tak si miesto vyberám na rôznych fotoportáloch. Keď som začínal, bolo to jediné miesto, kde sa človek dostal ku kvalitnejším fotkám. Tam sme si zároveň dávali rady a tipy. Keď som začínal, fotil som len náš región. Dnes už som ochotný cestovať za snímkami aj ďalej.
Stane sa, že keď už prídete na miesto, nič neodfotíte?
To, že fotograf nič neodfotí, sa stane v 75 percentách prípadov. Sledujem asi päť aplikácií na počasie. Niekedy sa stane, že tri sa zhodnú a dve ukazujú niečo celkom iné. Dám teda samozrejme na tie, čo sa zhodnú a ako naschvál, pravdu má jedna z tých dvoch.
Zhruba z dvadsiatich výjazdov, ktoré za rok spravím, reálne fotím tak tri alebo štyrikrát. Je to drahý koníček. Obrovský žrút času aj financií.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo je pri fotení najdôležitejšie.
- S akými komplikáciami sa fotograf môže stretnúť.
- O hone na fotografov v Malej Fatre.
- Prečo Robo nerád fotí portréty.
- Ako fotografom komplikuje prácu instagram.
- Ako vzniká športová fotografia.
- Koľko času zaberie postprodukcia.
Koľko váži vybavenie, ktoré so sebou brávate?
Zhruba 15 kíl. Dnes sú už aj menšie a kvalitnejšie foťáky, ale ja mám rád, keď mám v rukách veľký foťák a nie mydlovú krabičku (smiech). Radšej si ponesiem ťažší batoh.
Koľko času strávite na mieste?
Ak to nie je prespávačka, tak zhruba hodinu, hodinu a pol pred východom slnka sa už zore začína farbiť, a to sú pre mňa tie najkrajšie fotografie. Najdôležitejšia je pre mňa práve modrá hodinka.
Vtedy mám úplne iný pohľad na krajinu, na ktorú sa pozerám. Ľudia majú radi klasickú azúrovú oblohu a jasné farby, no mne sú momentálne blízke pochmúrnejšie, šedé farby. Veľmi sa mi páčia aj čiernobiele fotografie. Skrátka niečo, čo ponúka emóciu.
