ŠK Račan Oščadnica, veselí chlapci, dresy majú zelenkasté, sami fešáci. Vždy sa tešia na futbal, každý by si gól dal, v strede ihriska nastúpení zdravia športu zdar, zdar, zdar! Nôtili si chytľavé verše junáci z najdlhšej slovenskej dedinky vždy, keď niekomu uchmatli body. „Alebo keď sme sa opili,“ priznáva farbu JÁN BARTOŠ, ktorý spevu mnoho ráz vymýšľal dôvody.
Mimo ihriska chlap do partie, na ňom kanonier s dynamitom v nohe. „Všetko som pálil z jednej, buď dvadsať metrov nad alebo do brány. Ale snažil som sa mieriť presne, lebo pán Zagrapan nám za plotom rozrezával lopty,“ dnes sa už len zasmeje a priznáva, že z času na čas aj on mrzutému susedovi zostrelil plody z ovocného sadu.
Všetci si ho pamätajú ako výborného hroťáka, Čadca z neho urobila ľavého beka, napokon mohol byť ako stredný záložník možno najdrahším prestupom v histórii klubu i hrať prvú ligu za Ostravu, to sa mu však zunovalo, lebo nechať v štichu domovinu išlo proti srsti.
Pod Veľkou Račou sa veru nenarodilo veľa lepších futbalistov, v Horní Suchej s ex-majstrami republiky zabával Moravu a dnes už vyše 70-ročného džentlmena pod stolom našťastie nebolo treba kopať do nohy, aby začal rozprávať. Príbeh legendy, u ktorej aj posledný zápas kariéry stojí za prečítanie, vás skrátka bude baviť.
Ujo Bimbo
A keď vám povieme, že spočiatku chcel byť brankár, asi nám neuveríte. Nuž... „Keď som bol malý, strašne sa mi páčil Vildo Schrojf, vtedy najlepší na svete a finalista z majstrovstiev '62 v Čile. Práve krátko po mundiale zavítal do Čadce Slovan. Akosi mi nevyšla koruna, tak som na štadión utekal peši. „Belasí“ vychádzali zo starých šatní, prvý Schrojf, hneď za ním Popluhár a zo mňa od úžasu vypadlo len – ujo Bimbo – netušil som, že to je prezývka. Podišiel ku mne, usmial sa a pohladkal ma po hlave. Patrili k absolútnej špičke a boli absolútne skromní, sila,“ nikdy nezabudne na zážitok so slovenským futbalistom storočia.

Šesťdesiate roky, to bola vraj veselá doba, ľudia si čas pri pasení kráv krátili naháňačkou a kopaním do pančuchy nabitej senom, Janko Bartoš odišiel v pätnástich študovať do Karvinej, na baníckom učilišti vo voľnom čase pričuchol k atletike, hádzanej, boxu i džudu, cez víkendy chodil domov a futbalový pľac mal od chalupy na skok, tak čoby naň nezašiel.
„Pána, ten náš trávnik, čistý kamenec. Museli sme si najprv dávať bacha kam šliapeme, sledovať ako odskočí lopta a až potom konať. Aj kľučkovať sa dalo len po okraji, preto som pred šestnástkou nikdy dlho nerozmýšľal. V doraste nás bolo hádam aj osem futbalistov, doma sme vyhrávali, vonku fasovali pakeľ, prosto doma sedem, vonku sedem a v tabuľke hore-dole. Chodievali sme aj na zábavy, odtiaľ rovno na zápas, tak ako to mohlo vyzerať?“ položil úsmevnú rečnícku otázku.
ĎALEJ SA DOZVIETE
- prečo rozhodcovi v poslednom zápase kariéry "napravil úsmev"
- kedy ho pred zápasom museli ostrihať, lebo sa nepodobal fotke na registračke
- na čom stroskotal prestup do Ostravy a prečo nechcel hrať národnú ligu za český Kolín
- s akým majstrom Európy sa stretol na nemocničnom lôžku
- kedy mohol byť najdrahším futbalistom v histórii Čadce
- prečo ho prezývali "Lata" (neskôr "Best") a kto mu prezývku ukradol
- ktorý ligový brankár musel v kabíne šľahnúť rukavicami, aby sa z Bartoša stal ľavý obranca
- ktorý majster českej republiky (a jeho bývalý spoluhráč) hral Pohár UEFA, ale musel jesť kapustu, aby schudol
- kto všetkých predbehol aj pospiatky
- proti komu s božou pomocou uhrali "ixko"
- ako diváci ospevovali jeho techniku po návrate do Oščadnice
- kvôli čomu Oščadnici štyri roky zakazovali hrať na vlastnom ihrisku
"Brodek behá s ťažkým zadkom a Honza Bartoš sedí na lavičke"
V okresnom majstrovstve napiekol za dve sezóny 45 gólov a muži ho razom hnali do Kysuckého Nového Mesta vybavovať ostaršenie na telovýchovné lekárstvo. Áčko sa hemžilo starou dobrou partou, Vinco Škripek zvaný „nožnička“, v bráne Pišta Markuljak, Tono Kučák, stopér Ondro Kučerík, Jožko Liška, Tono Špalek, v zálohe Tomáš Lušňák, Jano "uba" Smolka, napravo Jarko Rebroš, na hrote sedemnásťročný Bartoš a celosvetovo uznávaný systém 3-2-5.