Bránil Union Berlín, vicemajstrov sveta a podplatil Trnavu. Jozef Maslík odohral za Čadcu 700 zápasov

Jurij Gagarin vyletel do vesmíru, odštartovala výstavba Berlínskeho múru, narodil sa Barack Obama a Čadcu preradili do krajskej súťaže, lebo ktosi zhrdzaveným bicyklom podplatil rozhodcu. To píšeme o roku 1961, míľniku, keď sa JOZEF MASLÍK obliekol do modrej.

Najprv ho na skusy zavolala Raková, lebo ich bolo málo, no keď šestnásťročné „ucho“ uzrel na Makove kopať do lopty čadčiansky funkcionár, zahorúca vybavoval registračku. „Jožo, pôjdeš napravo!“ dostal pokyny futbalista, ktorý hral neskôr za Čadcu všetko.

V klube odmakal 700 zápasov (toľko nemá ani Iniesta v Barcelone), „prežil“ sedemnásť trénerov, vyše 120 spoluhráčov, na drsnej škvare hádzal šmýkačky Slovanu Bratislava i berlínskemu Unionu, strieľal šampanské do stropu keď sa postupovalo, ale aj hromžil rozhodcovi, keď ich v dôležitom dueli zarezal. A možno by všetko bolo ináč, keby ho pustili do ligy, no nepustili, tak v starej krčme na Staškove musel Frýdku vrátiť zálohu.

Čítajte aj Čítajte aj Trénerský workshop bude na Štefanskom v rukách Pavla Staňa Čítajte 

Vábili ho aj Teplice či Třinec, v Čadci zobudil zlatú éru, chválili ho Kroner, Schrojf i Popluhár, tlieskali mu tisíce a jeho kumšt s loptou poznali všetci. Keď bolo treba ubrániť štyroch, zatajil zranenie, keď futbalovosť na záchranu nestačila, ochotne podplatil Malatinského družinu. A keby achilovky slúžili večne, hrával by doteraz.

Za rešpektom hnal každý mančaft ktorý trénoval, zverencom dával hry a divákom víkendový chlieb – ako Cézar. Do Čadce prišiel ako najmenší, no opúšťal ju ako najväčší, a ak by mu pri Juniorke vyrástla socha, nikto by sa nedivil. Z bohatej debaty teda vyberáme najlepšie.

Čadci fandili všetci. S Kozákovým asistentom spory, potom pivo

„Keď vám život hodí slivku, vypáľte si domácu, no ak vám pod nohy ťukne loptu, jednoznačne hrajte futbal,“ akoby sa práve týmto mottom riadila plejáda zdatných junákov. Pád do kraja využila na senzáciu, z klubu spravila v Československu jediný, ktorý za sezónu ani raz nezakopol a hravo poskočila späť do divízie. Modrá bola „in“, Čadca skvelá a garnitúra TJ ZZO tak rátala body od Zemplína po Dunaj.

„Všetko krásne, len tie cesty... Nejestvovali diaľnice a kým sme sa krkolomne dakam doterigali, zbehlo aj deväť hodín. Najhoršie boli prehry, keď sme sa vracali zruinovaní,“ púšťa príbeh do plných univerzál, ktorý sa mravčou robotou ruval o každú loptu.

Maslík bol ikona a všetci, ktorí pri ňom stáli na trávniku tiež. Pyrotechnici z telovýchovnej jednoty vyhadzovali do povetria veľkých, v tretej lige dominovali 17-kolovou šnúrou bez prehry, na škvare vyškolili Púchov alebo Dubnicu, nakladačku dostala Dukla i Rimavská, z kamenného oválu tlieskali tisícové zástupy, do Turzovky bol vypravený špeciálny vlak, do Ružomberka tri autobusy a mesto skrátka žilo futbalom, veď len pred prípravným zmizlo z predaja bezmála 800 lístkov.

Keď ešte v Čadci pravidelne býval plný dom. (zdroj: Archív športovca)

„Najväčší fanúšik bola pani Oravcová, nevynechala žiadny zápas, či doma, či vonku. Rozhodca v Ružomberku odpískal krátko pred hvizdom jedenástku, tak ho potom dobila dáždnikom. V jednom kuse povzbudzovala, Čadca do toho, taká sa už na Slovensku nenájde,“ vyzdvihol neutíchajúcu podporu v hľadisku.

V šesťdesiatom ôsmom si hráči na štadióne poukladali nový povrch, od nežnej revolúcie hrali iba na tráve a pomáhali stavať športovú halu. „Vešali sme sa s Milanom Piteľom po lešení, neboli sme murári, zručnosť stačila,“ spomenul kamaráta, na ktorého memoriáli (štefanský pohár) rád povie slovko k príhovoru i sa vo VIP-ke zarozpráva s Hamšíkom či Lešickým.

Proti razantnej obrane to bolelo, efektívny útok nešetril kanonádou, záloha hýrila pohybom, najmä duo Maslík – Samko, lopta pre Čadcu veru nebola veda, z modrej sa stala modla, z herného prejavu sršal strach, odhaľoval trénovanosť i nebežnú kvalitu a skalní si od piva pochvaľovali, že „takto má futbal vyzerať!“ Mužstvo sa okrem riadnej ligy pasovalo v československom i kysuckom pohári, nevynechalo obľúbenú zimnú ligu a „príprávak“ datovalo do kalendára vždy, keď malo okno.

„Dovedna 75 zápasov za sezónu, nebolo týždňa. Končili sme na posedení dva dni pred sviatkami a desiateho už nazúvali štuple. Dvojmetrové záveje snehu, ale ihrisko narichtované, fandil plný dom. Cez zimu tu chodili ligové mančafty z Moravy, Baník Ostrava, Třinec, Karviná, Olomouc... Futbal proti nám hral dokonca Josef Mikoláš, hokejový brankár a člen českej siene slávy, jediný na svete chytal bez masky. Na tvári nemal centimeter bez stehu,“ loví v pamäti poctivec, ktorý bol za dlhoročnú kariéru vylúčený iba raz.

„V Košiciach, hral na mňa Janko Bodnár, a výborne, samé strkanie, hašterenie, skoro sme sa pobili a ešte pred prestávkou skončili v sprche. Vraví, poď, sadneme do bufetu, tam si to vydebatujeme. Neskôr robil asistenta Jánovi Kozákovi staršiemu, nikdy nezabudnem.“

Peniaze cez polčas? To už môžete ísť do kelu

O Maslíkovom ťahu na bránu sa rýchlo dozvedelo Slovensko, v Čadci bol behom pár sezón futbalová osobnosť, vzadu nepoznal kompromis, vpredu rešpekt, lopta mu pri nohe skákala ako jej pískol, kľučkami odporcom motal hlavy, čaroval s prihrávkami a drel sťaby mal pľúca navyše. Na pľaci srdcom a mimo neho tak, ako si okolnosti vyžiadali.