KYSUCE, AFRIKA. Dominika Straková zo Skalitého je mladá lekárka. Promovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a už počas štúdia spolupracovala s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, ktorej zakladateľom bol nedávno zosnulý lekár Vladimír Krčméry.
Dominika snívala o dobrovoľníctve a misiách dlhší čas. Túžba v nej zrela počas štúdia a v súčasnosti pôsobí v jednej z najťažších misií v Južnom Sudáne, krajine poznačenej hladom a občianskou vojnou.
Denne zažíva množstvo situácií, ktoré si vyžadujú trpezlivosť, fyzickú silu i psychickú odolnosť. O niekoľko dní krajinu opustí a pôjde pomáhať do Nairobi, hlavného mesta Kene.
V rozhovore opisuje život v divokej Afrike, prácu lekárky a spomína aj na každodenné útrapy i radosti.
V rozhovore sa dočítate:
- o zázraku dvoch chlapcov, ktorí prežili v divočine niekoľko dní,
- kedy sa cítila frustrovane a bezmocne,
- z čoho ju chceli obviniť vojaci,
- o samovražde mladíka, ktorý nechcel uveriť, že je HIV pozitívny,
- aké vybavenie majú nemocnice v Južnom Sudáne,
- ako vnímajú tamojší obyvatelia Slovákov,
- kde bude pomáhať v najbližších mesiacoch.
Čo vás viedlo odísť na misie do ďalekej Afriky?
Misie beriem akoby takú odplatu. Keď som bola malá, trpela som skoliózou, ktorá mi utláčala srdce i pľúca. Mala som veľké problémy. Absolvovala som operáciu, po ktorej sa mi rapídne zmenil život. Možno to bude znieť ako klišé, ale po zotavení som zacítila potrebu pomáhať.
Lekári mi zmenili život k lepšiemu, tak som si povedala, že aj ja chcem pomôcť. Ale prvotná myšlienka sa zrodila ešte v základnej škole. Prišiel k nám fotograf a rozprával o Afrike. Zahorela vo mne túžba, že raz tam chcem ísť. Odišla som študovať za lekárku.
Vždy vás to ťahalo k dobrovoľníctvu?
Po vysokej škole som sa cítila vyhorená, nemala som pravý zmysel života a ani som nevedela, čo chcem robiť a kam ísť. Tajne som dúfala, že ak pôjdem do Afriky, znovu sa do medicíny zaľúbim, čo sa aj deje.
Hoci je to v Južnom Sudáne veľmi náročné, táto skúsenosť mi pomáha nájsť samú seba, odhaliť dobré i zlé vlastnosti. Rovnako si utrieďujem životné hodnoty. Doma to tak nebolo, vedeli ma rozčúliť banálne situácie, za podstatné som považovala zbytočnosti a podobne. Život v Afrike je iný. Stal sa zo mňa tak trošku flegmatik a som vďačnejšou osobou.
V Nepále a Keni vyučoval informatiku. Prekvapilo ma, čo všetko sa dá nazvať školou, hovorí Čítajte V akom zmysle?
Vďačím aj za malé veci – napríklad sporák či práčku. Keď som bola nedávno doma, dlho som sa pozerala do práčky a bola šťastná, že bielizeň za mňa operie stroj a nemusím ju prať ja v rukách. V chladničke mám rôzne pestré jedlo a môžem sa kedykoľvek najesť. V Afrike jeme na obed i večer stále len ryžu a fazuľu. Je smutné, že tu ľudia žijú v takejto biede, no kvôli klíme nedokážu veľa vypestovať.
Prečo práve Južný Sudán? Mali ste možnosť výberu?
