KRÁSNO NAD KYSUCOU. Existujú pamätníci, ktorým Boh nadelil dlhý život. Nie vždy bol ružový, naplnený tvrdou prácou a silnou vierou. Ako chlapec pásaval kravy pri Kysuci a prekonal vojnové útrapy počas druhej svetovej vojny. Hoci oslávil Ján Kasaj 19. januára sté narodeniny, nehádal by mu ich nikto. Je živou kronikou mesta.
„Bol veľmi pracovitý, miloval svoju ženu Anku a po jej smrti to bolo pre neho ťažké. No najmä teraz, keď nemôže chodiť. Ale sto rokov je sto rokov. Bohu vďaka za takého deda. Jednoduchý človek, bez potreby sa vyvyšovať nad iných, on mal veru veľmi rád ľudí.“ opísala dedka vnučka Monika.
Živá kronika
Aj keď má už svoje rôčky, veď v januári oslávil sté výročie narodenia, je tento čiperný deduško zaujímavý tým, že si nepamätá len udalosti zo svojho života, ale aj presné dátumy, mená ľudí, ktorých stretol a ľudia o ňom hovoria, že je to taká živá kronika Krásna nad Kysucou.
Ján s milovanou manželkou Annou. (zdroj: Jaroslav Kasaj)„Má myseľ a pamäť, keďže si stále spomína na udalosti spred niekoľkých desaťročí. Pomáhal nám dopĺňať informácie a príbehy, ktoré Krásno formovali. Spolupodieľal sa na viacerých významných stavebných prácach v meste, spomína si na dôležité udalosti. Veríme, že nás bude obdarúvať svojimi zaujímavými príbehmi, ktoré naozaj zažil, ešte čo najdlhšie. Takýto mentálny i fyzický stav svedčí o tom, že najbližšia rodina sa o neho veľmi dobre stará a opatruje,“ hovorí na adresu oslávenca primátor mesta Jozef Grapa, ktorý mu prišiel k jeho okruhlinám popriať aj so zástupcami mesta.
Kravy na Pažitníku
Janko sa narodil v roku 1923 a pamätá si toho veľa, veď bol dlhé roky poštárom a Krásno nad Kysucou má prechodené krížom-krážom.
„Kostol sme mali veľký, asi najväčší na Slovensku. Skoro v každej chalupe chovali kravy. Kto nemal kravu, tak mal kozy.. My sme mali dve kravy. Pásavali sme ich na pasienkoch okolo rieky Kysuce, tam bola taká hustá tráva. Koľkokrát som ich musel naháňať. Okolo Kysuce lietali ovady, štípali ich a kravy sa bránili a rozutekali sa. Pažitník sa to tam volalo. Ja som s nimi aj oral pole mama dojila mlieko,“ spomína na svoje detstvo Janko Kasaj.
Voľby chceli opakovať pre ohováranie či odmietnutie registrácie odsúdeného kandidáta Čítajte Ešte pred vojnou pracoval pri výstavbe tunelov v okolí Banskej Bystrice, no na močariny a štípajúce komáre si zvyknúť nemohol.
V roku 1943, musel narukovať. Bola vtedy vojna. Nastúpil k delostreleckému pluku v Ružomberku, volali ich aj horskí delostrelci. V máji 1944 však slovenskú armádu prevelili na východ a on sa s jednotkou dostal do Medzilaboriec.
V dobytčiakoch do lágra
„Presťahovali nás do Karpát, do palebného postavenia,“ spomína Ján Kasaj.
„Dlhší čas sme robili zákopy a úkryty. Keď malo vypuknúť povstanie, udiala sa zrada. Nevedeli sme, čo máme robiť, nebolo velenia. Len náš veliteľ ostal, ale aj ten nám povedal, aby sme sa rozdelili na skupinky, inak sa nezachránime.“
V roku 1943 ako dvadsaťročný mladík nastúpil Ján k delostreleckému pluku. (zdroj: Jaroslav Kasaj)Tak aj urobili – východniari tvorili jednu skupinu, Kysučania, Oravania a iní ďalšie. Z Krásna tam bolo dvanásť vojakov. Ukrývali sa v horách pri Humennom, kým ich nepochytali Nemci. Naložili ich do dobytčiakov, v každom bolo päťdesiat natlačených ľudí, a takto ich odvážali cez Budapešť, Viedeň až do Nemecka.
Po niekoľkých dňoch strastiplnej cesty došli do mestečka Bad-Orb. Šesť kilometrov odtiaľ zriadili na kopcoch láger. Bolo dosť teplo. Cestou jedli hrušky a jablká, ktoré sa im podarilo poobíjať zo stromov.
V lágri ich iba počítali a rozdeľovali, neexistovali žiadne mená či evidenčné čísla. Stáli tam dva veľké baraky, do ktorých sa malo vmestiť asi 700 ľudí, z toho bolo iba 50 dôstojníkov, aj to nižších. Ostatní sa stratili.
V lágri boli Nemci, Rusi, Francúzi, Taliani aj Slováci a ďalšie národy. Postupne ich brali na práce. Ján Kasaj sa úplnou náhodou dostal do mesta Ludwigsburg, kde bola zbombardovaná stanica. Mali odstrániť trosky a dať ju do poriadku. Ničivé bombardovania sa podobali peklu.
SAD-ka prekopala grafikon, zmeny budú platiť už o týždeň Čítajte V Nemecku zažili zajatci strašné nálety. Ani ukryť sa poriadne nemohli, pretože sa nesmeli stýkať s nemeckými obyvateľmi. Určili im však miesto, kde majú utekať v prípade takého náletu – bola tam akási hospodárska škola s pivničnými priestormi.
