Keby ste teraz komusi tvrdili, že Dunajská Streda, Podbrezová, Prešov alebo Košice majú hnedé trenky, lebo idú hrať futbal na Kysuce, asi by vám rýchlo meral teplotu. Ale čo je v dneškoch iba lacným žartom, bola dve dekády dozadu svätá pravda.
„Asi každá dedina potrebuje jedného futbalového blázna,“ povzdychol si s ľahkým žiaľom na srdci, zato s hrejivým smiechom v spomienkach exprezident Kysuckého Lieskovca Štefan Mrenka.
„A Pišta bol presne taký!“ zhodujú sa azda všetci, ktorý pod ním hrali, veď že by pre klub aj dýchal, mu nevezme nik.
Je to už 20 rokov, čo REaMOS-u fandili všetci, vskutku neznámi hráči sa kúpali v eufórii, víkend od víkendu šokovali favoritov a so srdcom stínali naprieč druholigovým dobrodružstvom slávne mená. Že im ho v kľúčovej fáze (pre mnohých) životnej sezóny niekto „vytrhol z hrude“, je večná škoda.
Napriek všetkému krásnemu i tomu menej peknému vtlačila dvojtisícová dedinka do histórie slovenského futbalu nezmazateľnú pečať. V ére samostatnosti hral totiž druhú najvyššiu súťaž jeden jediný Kysučan a od neho len deväť menších obcí. Aj preto by kronika Ondreja Červienku mohla byť šlabikárom pre ostatné celky regiónu.
Od veľkých činov maličkého klubu pretieklo veľa vody a pero Kysuckých novín sa spolu s pamätníkmi „vrátilo“ na štadión, kde sa kedysi písal zázračný príbeh.
A vy ho na riadkoch nižšie nájdete od začiatku po záverečný gong rozprávkového zvona.
Z maličkého klubu sa stal kat obrov. (zdroj: Archív Š. M.)Ako vlk s ovčím kožuchom. Žiadne hody v kurníku, ale druhá liga
Sezóna 2002/03 sa hýrila ku letu, Kysucké Nové Mesto s Čadcou na predposledných priečkach lapali po dychu a Kysucký Lieskovec sa na piatej stretal s osudom ako vlk v ovčom kožuchu.
Ten maličký klub, ktorý sa len prednedávnom vyhrabal z okresu, mal zrazu na sebe všetky oči regiónu a sebavedomo pochodoval hrať na miesta, o akých ostatní Kysučania v ére samostatnosti len snívajú. Žiadne hody v kurníku vážení, ale baráž o druhú ligu!
Ako z piateho miesta? Jednoducho, takto: „O postup sa bili víťazi tretích líg, v Lieskovci už hráči vzhľadom na postavenie čerpali dovolenky. No zo Stredu sa vyššie akosi nikto nehrnul, tak dostal ponuku piaty v poradí,“ vysvetľuje nezvyčajné okolnosti kouč Vladimír Goffa.
„A bez váhania sme ju prijali! Káder, aký tu bol, mal každoročne najvyššie ambície,“ dušuje sa Štefan Mrenka, pre ktorého bol dnes už 63-ročný veliteľ jednoznačná voľba. „Hneď sme si sadli, veď ešte prvé zápasy viedol bez zmluvy, tímu expresne nachystal mentalitu. Potrebovali sme niekoho s druholigovými skúsenosťami. A Vlado ich mal.“
„Mužstvo som prevzal, nech nepreháňam, pár dní pred semifinálovým zápasom a nikoho nepoznal, skutočne. Na neutrálnej pôde v Revúcej nás čakali mimoriadne silné Michalovce. Konsolidovaného súpera prekonal Tonko Nemčík, po dlhom aute, víťazstvo 1:0 šokovalo celú futbalovú verejnosť. Ale žiadna náhoda to veru nebola,“ dvihol varovný prst šéf lavičky.
Pre Štefana Mrenku (vpravo) bol Vladimír Goffa (vľavo) jednoznačná voľba. (zdroj: Archív Š. M., TASR)Osud je neprekonateľný. Bazén nemala celá dedina, štadión áno
No po triumfe s východniarskym favoritom ľahol na radosť smútok, finálový gól v nadstavenom čase znamenal postup Báču (0:1). Všetko vyzeralo tak, že vedenie kontrakt s novým trénerom ani podpísať nemusí a treťoligovú prípravu môže zahájiť bez neho.
„Veľké rozčarovanie, asi nad nami visela nejaká príšera. Neboli sme horší, len zahodili šance a v posledných sekundách smolne inkasovali. To isté sa nám stalo pred dvomi rokmi s Rudinou, na baráže sme skrátka mali smolu,“ zamyslel sa Mrenka.
Lenže osud je neprekonateľný, preto keď tesne pred štartom ročníka odstúpil aj Žiar nad Hronom, rýchlo krokoval ihrisko.
Trávnik sa tešil expresnej inovácii. (zdroj: Archív Š. M.)„Do súťaže zostávalo pár dní, na oslavy nebol čas, v eufórii sme okamžite začali pracovať. Aby nám dovolili hrať na vlastnom štadióne, bolo treba trošku vylepšiť infraštruktúru, pristavovali sme tribúnu, zázemie pre novinárov, rozhodcov, rozširovali šatne a zhotovovali regeneračné linky,“ vymenoval patriot, ktorý by dal do futbalu, aj keby doma nebolo na chleba. Veď bazén v tej dobe nemal v dedine azda nik, ale štadión áno.
Aj keď trošku zamotane, presne takto sa začalo druholigové dobrodružstvo.
ĎALEJ SA DOZVIETE
- čo sa dialo pred, počas a po kontroverznom zápase s Dunajskou Stredou, ktorý mal veľký vplyv na druholigové pôsobenie REaMOS-u
- kto a ako "zapredal" druhú ligu
- kvôli čomu v dedine zakapal mužský futbal
- kedy a prečo o Kysuckom Lieskovci kázal aj nitriansky biskup
- kedy sa Štefan Mrenka takmer pobil s Ivan Galádom, dnes trénerom ligového ViOn-u
- začo Roman Baláž a spol. dostali pokuty
- ako na pôsobenie v Lieskovci spomína Vladimír Goffa, ktorý hneď po ňom trénoval Slovan Bratislava
- ako Jozef Blahuta zničil naj strelca prvej ligy a začo videl najrýchlejšiu kartu v druhej
- či Jozef Privarčák oslavoval gól do siete Dunajskej Stredy (odkiaľ prestúpil do Lieskovca)
- ktorý exreprezentant dal Lieskovcu na jeseň jediný domáci gól (!)
- aká bola priemerná návšteva a ktorý člen realizačného tímu s hráčmi obzvlášť oslavoval víťazstvá
- čo o Mrenkovi vraví Privarčák a prečo bol podľa Blahutu ako Abramovič
- ktorý hráč by vtedy odkopol aj roxor, kto prešprintoval hocikoho a ktorý futbalista mal skrátka všetko
- A oveľa, oveľa viac nezmazateľných spomienok...
Rimavská zaparkovala autobus pred bránou, my v šestnástke
Hľa, čo za drotári tu prišli – uťahovali si tribúny pri rozcvičke do farieb Arsenalu odetého nováčika, no keď zo šiestich kôl prehral len premiérové, ihneď sklopili uši a nechcene mu gratulovali.
„Ale kopať do lopty vieme, čo?“ odvetil zahanbeným divákom Mrenka, veď jeho chlapci narátali prvých deväť bodov rýchlejšie, než chceli. Pritom žreb ani nemohli mať náročnejší. Na úvod nabitá Podbrezová, o týždeň doma neskorší majster z Rimavskej Soboty.
