KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. Za socializmu celkom bežné, dnes unikátne. Tak by sa dali nazvať pútavé plagáty na kultúrne aj športové udalosti, ktoré zdobia vchod do Domu kultúry v Kysuckom Novom Meste.
„Môžem s čistým svedomím povedať, že za tie stovky pútačov nemám ani jeden rovnaký,“ prezradil autor Ján Mihálik.
Študovali ste dizajn na strednej umeleckej škole v Kremnici. To pred viac ako tridsiatimi rokmi nebolo celkom bežné. Ako na to reagovala rodina?
Začal som kresliť vo štvrtej, možno piatej triede na základnej škole. Sestra mi potom pomohla nájsť strednú školu, ktorá by bola zameraná týmto smerom. V rodine som mal veľkú podporu.
V susedstve a v dedine už to bolo iné. Málo ľudí chápalo, prečo sa nejdem učiť za stolára alebo za murára. V sedemdesiatych rokov nebolo lukratívne byť umelec. Veľa ľudí si to ani nevedelo predstaviť. Cítiť to bolo napríklad aj preto, že som nikdy nebol za krstného otca. Ten sa totiž vyberal podľa toho, aby mohol rodine pomôcť. A kto už len potreboval umelca?
Zapáchajúci prameň nie je vyhlásený za pitný, ale domáci vodu pijú už polstoročie, veria v liečivé účinky Čítajte Rodina vás ale podporovala. Venoval sa u vás kresleniu aj niekto iný?
V rodine nikto nekreslil, ale neskôr som sa dozvedel, že otcov rod bol veľmi umelecky nadaný. Nie priamo na kreslenie, ale celkovo na estetiku. Lenže vtedy sa to nedalo uplatniť. Málokto v tej dobe vedel vôbec čítať.
Podarilo sa vám po škole zamestnať?
