Do veľkého futbalu prišiel zo Staškova. Z dedinky na horných Kysuciach, ktorá je rodiskom národného umelca Jozefa Kronera. Vyskúšal si legionársky chlebík v Grécku i v Poľsku, no najkrajšie obdobie zažil v Žiline.
Útočník Michal Gottwald (42) ale ukončil profesionálnu kariéru predčasne. Vinou zranení musel zavesiť kopačky na klinec ako tridsiatnik.
Futbal mu však zostal natrvalo zapísaný v srdci, aktívne sa mu venuje v nižšej súťaži a ako sám hovorí, dnes ho berie ako relax.
V rozhovore spomína na najkrajšie časy svojej kariéry, priznáva nesprávne rozhodnutie a porovnáva súčasnú ligu s tou, v ktorej účinkoval pred dvoma desaťročiami.
V rozhovore sa dočítate
- prečo obdivuje ľudí, ktorí sa živia manuálnou prácou,
- prečo odišiel predčasne zo Žiliny, napriek tomu, že mal na stole novú zmluvu,
- prečo nevníma prestup do Legie Varšava ako šťastné rozhodnutie,
- ako vníma filozofiu šošonov.
Po skončení aktívnej činnosti ste sa vytratili z očí futbalovej verejnosti. Čo robíte dnes?
Pracujem v stavebníctve. Ide o úplne iný život v porovnaní s profesionálnym futbalistom. Človek sa každý deň učí nové vecí, spoznáva ľudí a myslím si, že je to aj časovo náročnejšie.
Aj preto obdivujem ľudí, ktorí celý život manuálne pracujú a musia sa takýmto spôsobom uživiť. Je to zložité nielen po fyzickej, ale tiež psychickej stránke. No doba je neľahká, každý sa musí nejako obracať.
Vy ste počas kariéry pôsobili vo viacerých kluboch. Na ktoré pôsobisko máte najkrajšie spomienky?
Štyri roky v Žiline boli zrejme najkrajším obdobím kariéry, a to nielen čo sa týka futbalu, ale aj života. Získali sme tri tituly majstrov Slovenska. Spoznal som množstvo priateľov, s ktorými som dodnes v kontakte.
V tej dobe chodilo na futbal do Žiliny veľa kamarátov z Kysúc a všetko riadne prežívali. Dnes to už nie je ako kedysi. Predsa len, prešlo dvadsať rokov od doby, keď som pod Dubňom skončil.
Zo Slávie zamieril pod Javorník. Prečo zmenil skúsený Marián Čačurák dres? Čítajte Väčšinu súčasných trénerov a funkcionárov však poznám, hoci po skončení kariéry už nie sme v takom kontakte. Keď sa ale zídeme, napríklad ako diváci na tribúne alebo pri exhibičnom zápase, prehodíme pár slov. Mnoho známych som stretol v nižšej súťaži, ešte keď som hral za Staškov štvrtú ligu. Boli sme súpermi, ale vždy sme si mali čo povedať.
Dodnes nemám s nikým problém, rád si zaspomínam na pekné časy a pozhováram sa s ľuďmi, ktorí boli súčasťou môjho futbalového života. A tak by to malo byť.
Ako si spomínate na obdobie, keď žlto-zelení dominovali na slovenskej ligovej scéne?
Išlo o naozaj krásne časy. Zažil som ešte staré škvarové ihrisko a ovál okolo hlavného štadióna pod Dubňom. Pamätám si, keď sme hrali doma so Slovanom a na zápas prišlo asi 16-tisíc divákov, čo bolo niečo úžasné.
