ČADCA. Ivan Roštár, rodák zo Slovenskej Ľupče, sa futbalu venuje celý život. Hoci brankárske rukavice už zavesil na klinec, aj vo veku 75 rokov behá po postrannej čiare ako asistent rozhodcu.
Pre bývalého delegáta rozhodcov a pozorovateľa je najpopulárnejšia hra na svete srdcovou záležitosťou už desaťročia.
Jeho futbalové kroky viedli naprieč Slovenskom, medzi žrďami stál od Košíc, cez Duklu až po Kysuce.
V Banskej Bystrici patril k nádejným brankárom a hrával so známymi menami, ktoré hviezdili v drese Československa.
V rozhovore sa dočítate
- Ako je možné, že je stále aktívnym rozhodcom,
- ako ho v roku 1968 zavolali do Dukly v Banskej Bystrici,
- ako sa ocitol v nemocnici s reprezentantom z majstrovstiev sveta,
- s akými známymi menami hrával,
- čo zabrzdilo jeho futbalovú kariéru,
- ako sa dostal na pozíciu rozhodcu,
- ako vníma rozhodnutie Stredoslovenského futbalového zväzu,
- ako sa bývalé vedenie mesta zachovalo na sté výročie futbalu,
- dokedy chce pískať zápasy.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
S futbalom som začal v rodnej obci, na poste brankára. Ako sedemnásťročný som hrával za mužov a reprezentoval som výber Stredoslovenského kraja. Následne som dostal ponuku od ligového mužstva FC VSS Košice, kde som pôsobil tri mesiace. Keď som ešte hrával v Košiciach, pripravoval som sa na vysokú školu.
Dokonca som býval s Janom Pivárnikom, bývalým reprezentantom, s ktorým sme sa spoločne učili. V tom čase mi prišla ponuka hrať do Dukly Banská Bystrica, ktorú som v roku 1968 prijal. Do Čadce som sa dostal v roku 1976, hrávali sme vtedy druhú ligu.
Keď sa jej narodila dcéra, manžel ju opustil. Terézia vážila 118 kíl, dnes je wellness fitnesska Čítajte Ako si pamätáte na pôsobenie v Dukle?
Dukla v tej dobe sťahovala všetkých zaujímavých hráčov a vytvorila zázemie pre športovcov. Bol to taký rodinný klub, na jednom poschodí boli futbalisti, na druhom atléti, na ďalších iní športovci. Skočiť z dedinského futbalu do tak kvalitného tímu, kde bol skvelý tréner Arnold Hložek, ligoví hráči, to bolo ako sen.
Hrával som tu s výbornými hráčmi. V Dukle pôsobil Ladislav Petráš, Ján Medvid, Jozef Hanzlík, Michal Sokol, Mário Buzek a mnoho ďalších, ktorých si bude pamätať skôr staršia generácia.
Jednoducho, bola to výborná partia kvalitných hráčov. Mávali sme aj trojfázové tréningy. Na sústredeniach som dostal poriadne zabrať. Stoplo ma až zranenie, ktoré bolo v mojej futbalovej kariére určite veľkou brzdou.
Čo sa stalo?
Hrali sme zápas proti Lučencu. Vybiehal som oproti hráčovi, on nabehol a ja som mu kopol do kolena. Zlomil som si pravé predkolenie. V tom istom čase sa zranil aj Laco Petráš, (bývalý reprezentant a účastník na majstrovstvách sveta a olympijských hrách v Mexiku), s ktorým sme ležali v nemocnici.
