ČADCA. Len máloktorý Kysučan by nepoznal turzovského rodáka, výtvarníka s dušou vrchára, Gustáva Švábika-Macvejdu. Životné jubileum osemdesiat rokov oslávil príznačne, priestory súkromnej galérie na Štúrovej ulici v Čadci vyzdobil plastikami, maľbami a kresbami.
Vo svojej tvorbe, či už je to sochárska, maliarska alebo aj rezbárska práca, od začiatku vychádza z tradícií rodného kraja a kysucká krajina vsadená do dreva je pre neho ťažiskovým motívom.
Hovorí sa o ňom, že talent zdedil od Boha a na čo siahol, to sa mu podarilo a vždy z toho vyšli Kysuce. Umelec, športovec, bývalý horolezec, lyžiar a turista, ale predovšetkým pozoruhodný človek s citlivou dušou. Takto poznajú Gustáva Švábika jeho priatelia, ktorí sa zúčastnili vernisáže výstavy pri príležitosti jeho okrúhleho výročia.
Popriať všetko najlepšie mu prišli dlhoročný priateľ a kolega Stano Mikovčák, sochár Ladislav Gáňa, spisovateľ a publicista Igor Otčenáš, historička umenia Zuzana Sýkorová a mnohí ďalší obdivovatelia Švábikovej tvorby.
Zhodli sa, že Gusto svojimi prácami dokazuje, že drevo zvučí, vonia farbou, včelím voskom a spomienkami. Majster Švábik sa neuspokojí len s jednou plastikou, sochou či objektom. Snaží sa vytvoriť skupinu plastík, čo dokumentoval aj na vernisáži.
Splnený sen portrét krajiny v dreve
Projekt kurátorsky zastrešil výtvarný teoretik a bývalý riaditeľ Považskej galérie umenia Milan Mazúr.
„Môj profesor na vysokej škole vravel, že sa mám držať Hložníka a Švábika. Tak sa začali moje prvé stretnutia s Gustom. Docent Kautman, v ktorého ateliéri študoval, mu prízvukoval „Gusto, posaď tú kysuckú krajinu do dreva“. Dokonale zvládnutie remesla mu pomohlo rýchlo prekonať obdobie hľadania. Na Kysuciach zodral svoje pomyselné krpce, tu si zamiloval možno trochu drsný pôvab kysuckých kopaníc a snažil sa pochopiť život svojich rodákov. V tomto prekrásnom kúte na severe Slovenska pochopil, čo je to drevo. Pochopil, že drevom môže vyjadriť originálnym spôsobom svoje vnímanie histórie a súčasnosti rodného kraja,“ uviedol na vernisáži Milan Mazúr.
Jeseň má pre fotografa mystickú atmosféru, tvrdí oceňovaný autor Čítajte Doplnil, že Gustovi drevo učarovalo a vytvoril množstvo plastík, objektov, reliéfov na tému kysuckej krajiny. Jeho diela sú dôkladne roztrúsené po celom svete a zdobia mnoho príbytkov. Drevo je vďačným materiálom pre jeho zručné ruky, ktoré z neho vedia urobiť pôsobivé umelecké dielo. Naplnil tak svoj výtvarný sen, vytvoriť trojrozmerný sochársky portrét krajiny v dreve. Drevo v jeho rukách že drevo zvučí, vonia farbou, včelím voskom a spomienkami.
„Bolo to vynikajúce obdobie nielen umelecké. Bol plný elánu, energiu nabíjal na rieke pri muškárení. Roky neúprosne pribúdali a Gusto sa pomaly vytráca s turzovského ateliéru, viac a viac kreslí, jeho cyklus Predjarie naznačuje jedno z ďalších medzníkov v jeho tvorbe. Gestickou olejovou maľbou pár ťahmi zachytáva to čo iní nevidia a nevideli,“ povedal kurátor výstavy s tým, že jeho tvorba stojí na bohatých životných skúsenostiach, prežitom cite a múdrej úvahe, je obnažením skutočnej a vysnívanej životnej pravdy.
„Kresba je len relaxom, ale i návratom k niečomu čomu hovorím stvorenie sveta, sveta videného jeho očami a cyklus posledných diel je oslavou jeho tvorby,“ dodal kunsthistorik Milan Mazúr.
Umelecké návraty k maľbe a kresbe
„Maľba a kresba je moja pôvodná tvorba, len som sa k nej vrátil,“ uviedol majster Gustáv Švábik -Macvejda, ktorý si druhé meno pripojil po matke.
„Výtvarník by mal vedieť pracovať so všetkými druhmi materiálu, či je to železo, bronz, kameň, drevo, ovládať dláta aj štetce. Tu na výstave je len malá časť mojej tvorby. Celý život som ráno o piatej vstával, pracoval v ateliéri a večer odchádzal za rodinou. Za 22 rokov si ľudia kúpili viac ako dvadsať tisíc diel. Celá rodina sme z toho žili. Prišiel kovid, kríza, vojny, ľudia vraj nemajú peniaze na umenie. Chvála Bohu, že už mám dôchodok,“ podotkol výtvarník.
Keď pred štyridsiatimi rokmi končil vysokú školu, povedal svojmu profesorovi Kautmanovi, že je zaľúbený do krajiny. Ten vtedy nechápal, ako chce Gustáv Švábik spojiť tento motív so sochárskou tvorbou.
Jedinečný dôkaz toho, že sa to dá, sú neopakovateľné kysucké krajiny so zachovalými chalúpkami, svahmi kopcov, vrchmi a neraz aj Božími mukami uprostred scenérie. Predstavuje krajinu svojho života, detstva i súčasnosti.
Lavička za šesť stovák, chýbajúca zeleň. Kontrolóri preverili europrojekt v Čadci Čítajte „Na Kysuciach som sa narodil. Mám ich rád, aj keď majú svoje chyby. Aj keď sme sa v roku 1950 presťahovali z Turzovky do Žiliny, Kysuce boli vždy hlboko zakorenené vo mne, pretože vždy som celé prázdniny trávil na Kysuciach a celým srdcom sa cítim byť Kysučanom - aj po mame aj po otcovi. Na detstvo mám spomienky veľmi krásne. Veľa sme chodili – môj otec bol veľký turista. Často sme stanovali, všade sme sa presúvali na bicykli. Rybárčili sme, hubárčili, aj splavovali Kysucu. Keď som mal asi trinásť rokov, chytilo ma za srdce horolezectvo. Takže tú krajinu mám akosi vžitú,“ zaspomínal si Gustáv Švábik.
Drsné Kysuce hrejúce teplom domova
„Kysuce a viera ma inšpirujú celý život. Ľudia sú tu silne nábožensky založení. Treba si uvedomiť, že skôr ako začali stavať a osídľovať niekde v horách osadu, prvé čo postavili, bol kríž. Málokto si túto vec uvedomuje. Tento región mnohí kedysi považovali za drsný kraj. Pamätám si na veľkú biedu. Kto chce poznať Kysuce, nech si prečíta Petra Jilemnického. Veľmi silná literatúra,“ odporučil akademický sochár, ktorého tvorba je, tak ako samotné Kysuce, drsná, no zároveň z nej cítiť zvláštne teplo domova.
„Byť schopný tvoriť vo vysokom veku je veľké požehnanie, ťažko si predstaviť, že existuje väčšie naplnenie tvorivého umelca. Náš jubilant je toho dôkazom. Preto mu želám dlhý a plnohodnotný život, veľa nových vnemov, roboty, zážitkov v kruhu priateľov,“ poprial oslávencovi Stanislav Mikovčák, ktorý so Švábikom prešiel kus cesty a roky tvoria umelecký tandem. Spoločne vytvorili napríklad monument zo železných podkov s názvom Odkaz pred obecným úradom v Korni.
„Pamätám si, keď sme pripravovali výstavu k jeho sedemdesiatke. Teraz je tu jeho osemdesiatka a Gusto je stále plný elánu. Sám som prekvapený, koľko toho za posledných päť rokov vytvoril. Svoju energiu pretavil do kresieb a som nadšený, že má v tomto veku toľko pary. Aby mu to ďalej takto tvorilo ešte mnohé roky, pozitívnu myseľ a veľa zdravia,“ pridali sa ku gratulácii Milan Mazúr aj Jaroslav Gáňa.
Ku gratuláciám sa pripája aj redakcia týždenníka MY Kysuce.
Na diagnózu čaká už desať rokov. Na Slovensku mu pomôcť nedokážu, nádej vidí v Nemecku Čítajte
