KYSUCKÉ NOVÉ MESTO. Vytvoril desiatky dreveníc a betlehemov. Jeden skončil v prezidentskom paláci, druhý v Ríme. V zbierke má maľovanú dreveničku z Čičmian, ale aj zaniknutý kostolík, ktorý vytvoril len na základe pôdorysu.
Milan Bileš má vo svojom byte kúsok celého Slovenska. Mini stavby z rôznych kútov krajiny, ktoré 82-ročný Kysučan vyrába, sú prepracované do detailov, tak aby sa čo najviac približovali realite.
Jeden váš betlehem skončil v prezidentskom paláci.
Áno, deti zo základnej školy v Zákopčí ma poprosili, aby som im vyrobil jasličky, pretože išli k prezidentovi, ešte vtedy Andrejovi Kiskovi, spievať vianočné koledy. A tak sa môj betlehem dostal až do paláca.
Ale aj za hranice.
Tam je ten príbeh rovnaký. Deti išli spievať vianočné koledy do Ríma. Tak si môj betlehem zažil krásy Talianska.
Poďme ale na začiatok. Výrobe makiet dreveníc sa venujete od roku 1980. Ako ste sa k tomu dostali?
V podstate náhodou. Dostal som sa k plánom jednej drevenice a tak som si povedal, že sa pokúsim vytvoriť miniatúru. Našiel som v tom záľubu a odvtedy vyrobím zhruba dva alebo tri domčeky ročne. Niekto chodí po krčmách, ja vyrábam dreveničky.
Ako tieto makety vyrábate? Sú celé z dreva?
Jednotlivé časti vyrezávam z preglejky. V lete na balkóne, v zime v detskej izbe po mojich už dospelých dcérach. Makety však rozhodne nie sú len z dreva. Používam rôzne materiály, presne tak ako na stavbe.
Slamené strechy sú zo slamy, na šindľové používam 2 milimetrový šindeľ, kovové detaily na dverách či okná si tiež robím z kovu. Dodržiavam nielen materiál, ale aj postup výstavby.
Zdravotníci z Kysuckej nemocnice si prevzali ocenenia Čítajte Napríklad, keď som robil dom zo Spiša, zistil som, že tieto domy stavali Nemci, ktorí prišli ťažiť strieborné bane. Výnimočnosť týchto domov bola v tom, že sa najskôr postavila strecha, až potom obytná časť.
Obytné miestnosti mali povalu, kuchyňa nie. Dym z kuchyne totiž konzervoval strechu. Presne podľa toho postupu som vytváral miniatúru tohto domčeka.
Je to skutočne veľmi detailná a náročná práca. Podľa čoho si vyberáte predlohy makiet?
Domček, alebo teda stavba ma musí najskôr zaujať. Ak sa mi zapáči, snažím sa o nej zistiť čo najviac informácií. Získať nákresy, získať fotografie, naštudovať si informácie o danej lokalite a živote obyvateľov v tej dobe, kedy sa budova postavila. Až potom prichádza na rad samotná výroba makety.
V rozhovore sa dočítate:
- či ešte stavby, ktorých makety má Milan v zbierke existujú,
- prečo Milan študuje okrem architektúry aj život obyvateľov danej stavby,
- či sa stalo, že ho nejaký príbuzný obyvateľov dreveníc kontaktoval,
- prečo nie sú jeho diela predajné.
Dokopy ste vyrobili už 27 makiet domčekov a kostolov. Ako často mávate výstavy?
Tu v Kysuckom Novom Meste raz ročne, vždy pred Vianocami. Mal som však aj výstavu v Rajci, tá trvala tri mesiace.
Kde máte tieto makety uložené, keď ich práve nevystavujete?
V obývačke a detskej izbe. Keď niekto príde ku mne domov, je vlastne na výstave mojich prác.
Máte v zbierke drevenice z celého Slovenska. Kysuce, východné Slovensko, Orava, Čičmany a veľa ďalších lokalít. Existujú ešte tieto stavby?
Drvivá väčšina z nich už dávno neexistuje. Napríklad kostolík v Radoli som robil len podľa pôdorysu. Tento kostolík pravdepodobne zanikol ešte počas husitských nájazdov v 15. storočí. Keď som dokončil jeho miniatúru, bol vystavený v múzeu v priestoroch kaštieľa. Dnes je umiestnený v základnej škole.
Stalo sa vám niekedy, že sa vám miniatúra nepodarila?
Stane sa, že sa mi nedarí. Potom búram, prerábam, robím nanovo. Napríklad kostol z východného Slovenska som chcel aj rozbiť. Po dvoch mesiacoch som to odložil, no neskôr, s odstupom času, som sa k tomu vrátil a dokončil ho.
Máte tu aj naozaj unikátne kúsky. Napríklad drevenica z Čičmian musela trvať naozaj dlho.
Každý sa ma pýta ako, som maľoval tie ornamenty na stenách. Vždy sa smejem, že mám doma miniatúrneho trpaslíka s bielou farbou a ten mi to kreslí. No kiežby som mal!
Snažím sa mať v zbierke stavby, ktoré sú v niečom výnimočné a nejakým spôsobom ma zaujali. Napríklad drevený dom z Vrútok, ktorý mal pod strechou včelín. Ten som si skrátka chcel zvečniť.
Každá moja maketa je konkrétny dom, ktorý mal popisné číslo, žili tam reálni ľudia, ktorí si žili svoj život. A ja mám teraz maketu ich domu vo svojom byte.
Prikrmovanie vtákov je v plnom prúde. Čo do kŕmidla patrí, a čomu by sme sa mali vyhnúť? Čítajte Stalo sa vám niekedy, že vás nejakí príbuzní obyvateľov tých domčekov kontaktovali? Žeby stavbu spoznali?
Stalo sa mi to napríklad pri mlyne. Osobne som sa stretol s mlynárovým synom, ktorý sa priamo v tom dome narodil.
Milá je aj príhoda, kedy ma kontaktoval pán, ktorý niekde na fotke z výstavy videl moju maketu kostolíka z východného Slovenska. Tento kostol som tiež robil podľa pôdorysu, pretože bol zničený počas druhej svetovej vojny.
Tento pán ho spoznal, pretože si ho pamätal. Zavolal mi teda, prišiel ku mne na návštevu a na miniatúrny kostolík v mojej obývačke hľadel so slzami v očiach.
To musia byť naozaj silné momenty. Stalo sa vám, že ste pri získavaní informácií o stavbách narazili na niečo zaujímavé?
Úplne všetko je zaujímavé. Ale napríklad o kostole v Trnovom sa traduje, že ho miestni ukradli z Bytčice. To však nie je pravda. Kostol v Trnovom prvýkrát opravovali v druhej polovici osemnásteho storočia, neskôr ho rozobrali a previezli na východné Slovensko, kde ho opravili a doviezli späť. Kostol je dnes kultúrnou pamiatkou a ani nie je prístupný pre verejnosť.
Okrem domčekov vyrábate aj nádherné betlehemy. Koľko ich máte?
Momentálne asi trinásť jasličiek a každé majú okolo 50 figúrok.
Ako vzniká taká figúrka?
Figúrky si najskôr nakreslím na preglejku a potom ju ručne vyrežem. Za deň ich vyrežem asi desať a namaľujem tak päť, pretože jednotlivé vrstvy farieb musia zaschnúť.
Zaujímavé je aj oblečenie týchto figúrok. Podľa čoho maľujete oblečenie?
Kúpil som si knihu so slovenskými krojmi, ale využívam aj mapu krojov.
Nie sme tu od toho, aby sme ľudí súdili, hovorí vedúca čadčianskej charity Čítajte Sú nejaké vaše výrobky aj predajné?
Ale kdeže. Je to môj koníček. Občas niečo darujem, ale robím to najmä preto, lebo mi to robí radosť.
Mali ste nejaké ponuky?
Mal. A dokonca jeden pán chcel, aby som mu vyrobil jeho drevenicu. Chcel som od neho teda fotografie, ale to už nemalo s dreveničkou nič spoločné. Všetko, čo nie je chránené ako svetové dedičstvo, ľudia buď zbúrajú alebo zničia necitlivou prerábkou. Nahodia veľké plastové okná a hotovo. Nevieme si vážiť nič.
Čím to podľa vás je, že si nevieme nič vážiť?
Slováci chcú žiť čo najrýchlejšie a zažiť všetko, ale to sa nedá. Žiť treba oveľa pokojnejšie a potom aj spokojnejšie.
