KRÁSNO NAD KYSUCOU. Vladimír Macura má len osemnásť rokov a už stihol nadvíhať národné rekordy. Len nedávno získal na majstrovstvách sveta do 20 rokov v Mexiku dve bronzové medaily a zaradil sa medzi svetovú špičku.
Bol lenivý typ dieťaťa, ktoré trávilo celé dni za počítačom. Nebavila ho škola, myslel si, že nebude musieť chodiť na hodiny, a tak začal navštevovať miestny klub vzpieračov. To ešte ani netušil, aké úspechy ho čakajú.
V roku 2020 nastal moment, kedy si myslel, že so vzpieraním je koniec. Dlhé dni strávil v nemocnici a šport, v ktorom tak vynikal, mal zavesiť na klinec. Taký talent, ako je Vladimír, sa však nezahadzuje a v Dukle ho vrátili späť do formy.
V rozhovore sa dozviete
- Ako sa dostal od počítačových hier k vzpieraniu,
- aké má pocity z majstrovstiev sveta v Mexiku,
- čo sa mu stalo v roku 2020,
- ako prebiehajú jeho tréningy,
- ako vyzerá jeho mentálna príprava na súťaž,
- či si pripúšťal, že by so vzpieraním skončil,
- prečo ho vyhodili z karate krúžku,
- ako sa dostal po úraze späť do formy,
- aké sú jeho ciele a plány.
Na majstrovstvách sveta v Mexiku ste získali dve medaily. Aké máte pocity?
Dopadli lepšie, ako som vôbec očakával. Lepšie to skončiť nemohlo. Spokojný je tréner aj ja, takže to hodnotím veľmi pozitívne.
S akým nasadením ste išli na majstrovstvá?
Išiel som s tým, že som chcel mať aspoň jednu medailu v trhu. Domov som prišiel s dvoma.
Vraj ste ako dieťa trávil celé dni za počítačom. Ako ste sa dostali od počítačových hier k vzpieraniu?
Bol som lenivejší typ. Keď som išiel so susedkou zo školy, ktorá sa už vzpieraniu venovala, spýtala sa ma, či by som to nechcel vyskúšať. Akurát bol v klube nábor. Povedala mi, že keď budem chodiť na tréningy, nebudem musieť chodiť do školy.
Tak som súhlasil. Prišiel som na tréning a v podstate prvýkrát, čo som nebol v škole až jeden deň bolo po roku. Vzpieranie ma však začalo baviť, až som pri ňom zostal. Začínal som, keď som mal deväť rokov, prvé úspechy prišli až v roku 2019.
Venovali ste sa aj iným športom?
Chodieval som na thajský box, ale to som bol prvák na základnej škole. Potom som prestal chodiť, pretože zdražela permanentka. A chodil som aj do školy na karate, tu som tiež dlho nevydržal, vyhodili ma, pretože som dva týždne nechodil kvôli chorobe.
Za rok vzniklo vo Svrčinovci päť kategórií, muži zimujú na druhom mieste. Dominik Poláček: Hrať futbal je to najľahšie Čítajte Hovorili ste, že ste začali so vzpieraním, aby ste nemuseli chodiť o školy. Škola vás stále nebaví?
Práveže teraz ma baví, keďže mám individuálne štúdium a škola mi vychádza v ústrety. Som za to rád. Študujem energetiku technických zariadení budov.
K tomuto odboru ste sa ako dostali?
Iný odbor nebol voľný a na športové gymnázium som ísť nechcel.
Prečo?
Z môjho osobného hľadiska to beriem tak, že keby skončím športové gymnázium, nemal by som žiadne zameranie. Keby skončím so vzpieraním, či už kvôli zdravotným problémom alebo iným dôvodom, nemal by som v ruke žiadne remeslo a vysoká škola by bola povinnosť.
Ako si spomínate na pôsobenie v Krásne nad Kysucou?
Ja som v podstate stále člen klubu, aj s trénerom Škrobianom máme dobré vzťahy, sme v podstate susedia. Ja som tam veľmi často, aj keď žijem v Banskej Bystrici.
Badžgoň zaistil Žiline miestenku do mládežnickej Ligy majstrov. Po zápase ho čakala operácia Čítajte Ako ste sa dostali do Banskej Bystrice?
V roku 2020 som mal úraz krížov, keď som spadol z bicykla. Bol som dlho v nemocnici a medzitým mi prišla pozvánka do Dukly. Tréner Rudolf Lukáč ma pozval a povedal, že by bola škoda zahodiť talent, ktorý mám. Dukla má výborné zázemie, sú tu fyzioterapeuti, ktorých som začal navštevovať.
Medzi tým som patril do Národného športového centra, takže som tu chodieval na sústredenia a popritom som študoval v Krásne na strednej škole. Jeden rok som mal taký, že dva týždne som bol v Banskej Bystrici a týždeň v Krásne nad Kysucou. Cestovanie mi však ovplyvňovalo výkonnosť, tak som prestúpil na školu do Banskej Bystrice.
Doktori vám povedali, že so vzpieraním je zrejme koniec. Pripúšťali ste si vy, že skončíte s týmto športom?
Áno, aj doteraz mám problémy, stále to riešime, ale z roka na rok je to čoraz lepšie.
Aké ste mali ohlasy po MS?
V škole boli všetci radi, aj riaditeľ. Samozrejme, rodičia, vedenie Dukly a ja som spokojný tiež.
Koľko času vám zaberajú tréningy a celkovo vzpieranie?
Ja mám tréningy deväťkrát do týždňa. Jeden tréning trvá dve hodiny.
Ako vyzerajú vaše tréningy?
Teraz je obdobie po sezóne, ktoré ja síce nemám, pretože za tri mesiace mám majstrovstvá Európy seniorov. Avšak teraz mám silovú prípravu mesiac a pol. Robíme len trh, nadhod a drepy, kde mám viac opakovaní a viac sérií.
Potom predsúťažná príprava je zameraná najmä na techniku, ktorú neustále pilujeme, robíme jedno či dve opakovania s dôrazom na správne prevedenie drepu, trhu a nadhodu.
Fackovanie ako šport? Slovák je majstrom sveta v kontroverznej disciplíne, ktorá môže zanechať vážne následky Čítajte Súčasťou tréningov býva aj mentálna príprava, ako prebieha?
Každý to má individuálne. Ja sa deň pred súťažou s nikým nerozprávam, som na izbe, pozerám filmy, najem sa a doprajem si dobrý spánok. Nie som ani na telefóne, aby som sa príliš nerozptyľoval.
Máte len osemnásť rokov a ste držiteľom národných rekordov. Aké sú to pocity?
Samozrejme, som rád, ale tie národné rekordy neboli príliš veľké, keďže to bola nižšia veková kategória. Úroveň vzpierania na Slovensku nie je veľká, pretože vzpieračov je málo.
Aké sú vaše ciele v tomto športe ?
Bolo by pekné, keby sa v roku 2028 dostanem na olympiádu do Los Angeles. Z tých menších cieľov sú to práve majstrovstvá Európy seniorov vo februári, v lete ME do 20 rokov v Španielsku a následne majstrovstvá sveta.
Keď skončíte so vzpieraním, chcete sa naďalej angažovať v tomto športe?
Môj plán je taký, že po maturite chcem ísť na vojenský výcvik a popritom si urobiť vysokú školu trénerstva a učiteľstva v Banskej Bystrici. Pri vzpieraní chcem zostať čo najdlhšie, potom by som určite chcel robiť učiteľa, trénera a podobne, ale to je ďaleká budúcnosť.
