KYSUCE. Koľko znamená zabehnúť veľa? Ak sa vám predstava, že zabehnete jeden maratón, zdá trochu nad vaše sily, čo tak maratón takmer každý druhý deň? Zabehnúť ich za rok 150 je riadna fuška.
Niektorí vodiči ani toľko nenajazdia, ako on ubehne. Reč je o Kysučanovi Petrovi Kubicovi. Vzal si do hlavy, že za jeden rok zabehne vzdialenosť rovnú polomeru zemegule.
Takmer každý deň počas roka obúval tenisky, aby svoj cieľ dosiahol.
Teraz si určite niektorí z vás kladú otázku, prečo by sa človek pustil do takejto výzvy?
„Ľudia hovoria, že ľudské telo má svoje limity. Ak však máte stanovené ciele, vaše telo sa podľa toho vyformuje. Aj moja skúsenosť je dôkazom toho, že naše mentálne schopnosti definujú obmedzenia nášho tela. Všetko je to o objavení seba samého,“ povedal amatérsky bežec z Kysúc. Viac prezradil v rozhovore.
Prečo ste sa rozhodli zabehnúť viac ako šesťtisíc kilometrov?
Objavujem vzdialenosti, odkrývam pritom možnosti vlastnej vytrvalosti a posúvam hranice toho, čo telo dokáže a vydrží. Kým spočiatku mi stačilo zabehnúť za mesiac 150 kilometrov, neskôr sa mi už aj 300 málilo. Vypol som si hlavu a navyšoval kilometre, jeden za druhým, desiatku k desiatke. Až som sa dostal k magickej päťstovke.
Mestská polícia riešila počas Vianoc krádeže, bitky, zbrane aj alkohol u mladistvých Čítajte Toľko kilometrov som zabehol za mesiac po piatich rokoch intenzívneho behania. Po piatich rokoch akéhokoľvek behania, ak nepočítam to cupitanie na základnej škole počas telocviku. Päť rokov od absolútneho nebežca k vytrvalcovi, ktorý si v priebehu jedného mesiaca strihol zopár polmaratónikov, nejaké tie šestnástky i osemnástky.
Sme rovesníci, tak prezradím, že máte po štyridsiatke, nemyslíte, že začať behať v tomto veku je neskoro, prípadne životu nebezpečné?
Kto chce meditovať v teniskách, ten môže začať v akomkoľvek veku a kedykoľvek. Nech ale neráta s tým, že to pôjde rýchlo, hneď a na počkanie. Chce to pár rokov, kým človek prekoná v sebe súťaživosť a zameria sa na kvalitu každého prebehnutého kilometra.
Jasné, že ide o veľmi individuálnu, pocitovú záležitosť, preto si dovolím určiť hranicu v tom, keď sa človek prestane venovať či zameriavať na výkony, ale začne vnímať vlastné telo ako laboratórium. Áno, aj ja som sám seba premenil na pokusného králika či laboratórnu bielu myš, ktorej sľubujem ďalšiu a ďalšiu fyzickú námahu a za odmenu jej ponúkam opäť len beh.
Myslím, že ten prechod bol pozvoľný a nenastal v tom mesiaci, keď som zvládol 500 kilometrov. Dialo sa to už dávno predtým, ale možno to bol len bod, ktorý mi pomohol uvedomiť si, čo od behu očakávam a najmä, čo nechcem.
