Umelec Mikovčák: Kopírovanie v umení nie je cesta

ČADCA. „Prišiel som k spadnutému domu, ktorý pred rokmi zhorel a našiel som tam hasičské háky. Dal som ich na kríž oproti sebe a vzniklo Srdce zhoreného domu. A to je ten historický aspekt a príbeh, ktorý hľadám. Príbeh, ktorý je jedinečný na svete,“ opisuje svoju tvorbu architekt a umelec Stanislav Mikovčák.

Rodák z Turzovky okrem umeleckých diel postavil a navrhol viac ako dvadsať rozhľadní. A hoci tá prvá vznikla v rámci hry s jeho synmi. Dnes sú jeho rozhľadne nielen v jeho rodnom kraji, ale aj na Morave, Svederníku či v Holíči.

Architekt, sochár Stanislav Mikovčák a jeho tvorba (15 fotografií)

Prečo ste si na svoju tvorbu vybrali práve kov?

Kov je materiál, ktorý sa ťažko spracováva, ale prežíva historicky dlhšie ako iné materiály. Nechcem robiť umenie, ktoré nič neznamená. Urobiť abstrakciu a následne hľadať, čo znamená, pre mňa nie je cesta. Dávno som pochopil, že treba hľadať nové veci, hoci je to veľmi ťažké.

Dnes, keď sa pozriete na všetko, čo človek má, alebo urobí, zistíte, že už to niekto urobil. Preto by som ani nepovedal, že chcem ísť do umenia, skôr zachytávať históriu a hľadať príbeh.

Kde tie príbehy hľadáte?

Príbehy sú všade. Roky som robil ako architekt, takže som mapoval architektúru starých dreveníc. Prešiel som množstvo domov, ktoré už boli spadnuté. Domáci ma sprevádzali a vyrozprávali mi príbehy ľudí, ktorí tam žili. A ja som k nim priradzoval ten kov, ktorý po nich zostal.

Prečítajte si aj Prečítajte si aj Stovky ľudí priviedla k darcovstvu krvi. Vieru Zoňovú ocenili za humanitárnu pomoc Čítajte 

Každý výsledok je preto jedinečný a nikto na svete nemôže povedať, že je to po niekom zopakované. A to je pre mňa skutočná originalita. Sú to veci, ktoré nie sú opakovateľné.

Napríklad som prišiel k spadnutému domu, ktorý pred rokmi zhorel, našiel som tam hasičské háky. Dal som ich na kríž oproti sebe a vzniklo srdce zhoreného domu. A to je ten historický aspekt a príbeh, ktorý hľadám. Príbeh, ktorý je jedinečný na svete.

Vo vašom portfóliu nájdeme naozaj pestrú zbierku. Vytvárate plastiky, sochy ale aj rozhľadne.

V prvom rade spájam architektúru s umením. Vždy to tak v minulosti bolo, až naše generácie to začali rozdeľovať. Dnes nemôže architekt urobiť hotový výsledok. Rozdelili sme celok na jednotlivé prvky, a to nie je dobre. Konečný výsledok má byť celok. Nie, že architekt niečo navrhne a stavbár mu povie, že to nie je realizovateľné.

Tým, že som bol architekt, vyučený stavbár a pohyboval som sa medzi sochármi, tak sa mi podarilo to spájať. Snažím sa veci navzájom prepájať a dopĺňať ich.

A to robíte práve pri tých rozhľadniach, kde vsádzate svoje umenie.

Áno, presne. Vybudoval som systém rozhľadní, ale v prvom rade som im priradil umenie. To znamená, že namiesto mreží v oknách sú veci, ktoré hovoria príbehy. Keď idete na ktorúkoľvek rozhľadňu a pozriete sa z okna na osadu, ktorá je oproti, tak tie veci v oknách sú konkrétne predmety konkrétnych ľudí z tej osady.

Úplne náhodne vyberiem rozhľadňu nad Oščadnicou, kde sú v okne umiestnené štyri podkovy na kríži, ktoré slúžia na to, aby nikto nevypadol. Tieto podkovy tvoria štvorlístok. Je to šťastie Vojtušovho koňa. To je kôň, ktorého som ešte osobne zažil a bol to posledný kôň, ktorý ešte na Marguške oral. Keď ho dávali prekuť, podkovy mi zavesili na plot a dnes sú na rozhľadni.

Keď pôjdete do ďalšieho okna, nájdete kľučku, ktorá sa volá A domy, ktoré tu stáli, a naozaj, keď sa pozriete z okna, uvidíte chatu, kde kedysi stál dom. Keď som sa tam išiel pozrieť, bol tam zbytok zhnitých dverí a z nich je táto kľučka.

Prídete k ďalšiemu oknu a nájdete kovanú horolezeckú mačku, ktorá je poctou jednému lezcovi, ktorý zomrel. Keď som ja ako pätnásťročný chlapec začínal liezť po skalách, tak tu bol jeden starý pán, ktorý ma vzal do pivnice a daroval mi tieto mačky a zhnité lano. Kedysi bol totiž tiež horolezec, no po smrti jedného chatára, ktorého pomáhal znášať dole, prestal liezť.

Mohlo by vás zaujať Mohlo by vás zaujať Opil sa a ženu udieral okienkom do hlavy. Súd rozhodol, že lekár z Čadce môže opäť ordinovať Čítajte 

Je pre vás umenie ešte stále radosť, alebo už len práca?

Je to práca, ktorá človeka teší dvakrát. Prvýkrát v tom samotnom procese výroby, ktorý však časom stratí zmysel. Druhýkrát, keď príde do interakcie s ľuďmi, ktorý ten výsledok ocenia.

S jedným kamarátom sme tu, v mojej galérii, pred sviatkami sedeli a on mi povedal, že pochádza z javorníckeho hrebeňa z jednej osady, že tam mal deda, ktorý bol železničiar. Ja som mu povedal, že to tam poznám, ako malý chalanisko som tam chodil. Jemu sa to ani nechcelo veriť. Zaspomínal som teda na piecku jeho dedka, ktorá bola veľmi výrazná a výnimočná vyzdobenými dvierkami.

Spomenul si aj on, no stále bol nemom úžase, že si ju pamätám. Zobral som ho teda k sebe do garáže, a po chvíli som vytiahol kríž zo železničiarskych pružín a na tom vrátka z piecky.

Ostal v šoku a chcel to kúpiť. Tak som mu to dal. Povedal som mu, že to nechcem. Tie dvierka mali byť dávno v šrote, ja som ich vzal a dal som ich vyššie, on prišiel a dal ich ešte vyššie. A tak to má byť. Dali sme tým dvierkam z piecky nový život. Oživili príbeh a kus histórie. V jeho prípade aj osobné spomienky.

Prvá rozhľadňa vznikala celkom netradične. Doslova ju nazývate výsledkom hry.

Tak to aj bolo. Prvá rozhľadňa bola hra s mojimi synmi. Financoval som ju sám, vysporiadal som si 25 metrov štvorcových a starostovi povedal, že mu postavím rozhľadňu. A tak aj bolo.

Na chrbte som nosil cement a pracovali sme. Vždy keď sme skončili s prácou, tak sme si opekali, pili čaj a užívali si spoločný čas. Deti chodili domov špinavé, unavené, šťastné a plné zážitkov.

Dnes sú obaja chlapci úspešní architekti a obaja majú na konte cenu za architektúru CE ZA AR. Sú dokonca najmladší v histórii, ktorí dostali túto cenu.

Prečítajte si aj Prečítajte si aj Vytvorili banku Zlaté prasiatko. Na Kysuciach učia deti chápať hodnotu peňazí a silu sporenia Čítajte 

Čakali ste, že nakoniec bude vašich rozhľadní plné Slovensko?

Nie. Začali za mnou chodiť starostovia a rozbehlo sa to viac, než som mohol čakať. Prvú rozhľadňu som bral ako investíciu do detí, do prírody a do spoločne stráveného času.

V poslednej dobe som robil veľa na Záhorí. Ale napríklad aj v Mikulčiciach, čo je nálezisko viac než desiatich kostolov. Bola tam Veľká Morava a tam bolo naozaj čoho sa chytiť. Išli sme tvarovo do slovanskej veže a urobil som tam trojmetrovú sochu Cyrila a Metoda.

Rozhľadňa nad Zborovom (zdroj: archív SM)

Čo je pre vás ako umelca najhoršie?

Najhoršie je, keď niečo vytvoríte a niekto vám povie, že už to niekde videl. V tom prípade by mal normálny sebakritický výtvarník to dielo chytiť a vyhodiť. Nerád sa vyjadrujem, ani sa nebudem vyjadrovať o umení druhých ľudí, ale kopírovanie nepovažujem za umenie.

Stalo sa vám, že vás niekto kopíroval?

Áno. Aj v Bratislave.

Dá sa to nejako riešiť? Dá sa dokázať, čo je inšpirácia a čo už je kopírovanie?

Nemá to zmysel. Zákony sú dnes položené úplne inak, takéto veci nikoho nezaujímajú. A čím som straší, tým menej to zaujíma aj mňa. Pokiaľ moje umenie robí radosť, ako ten spomínaný príbeh s dvierkami z piecky, tak má moja práca zmysel a teší ma.

Zúčastňujete sa rôznych výstav a sympózií. Samostatné výstavy ste mali nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Kde všade?

Samostatné výstavy som mal v Ríme, Moskve, Soláni, Waršave či Krakove.

Vždy ste chceli byť umelcom? Alebo ste mali v detstve inú predstavu o budúcom povolaní?

Ako dieťa som nemal vlastný názor. Bol som poslušný chlapec a robil som iba to, čo mi kto povedal. Nosil som celkom dobré známky, na to, že sa mi zle učilo. A práve to, že som bol priemerný, ma prinútilo byť húževnatým.

Napísali sme pre vás Napísali sme pre vás Chrípkové prázdniny má už desať škôl na Kysuciach, chorobnosť v regióne stúpa Čítajte 

Ako ste sa teda k umeniu dostali?

Chodil som do ľudovej školy umenia, kde sme veľa kreslili, čo ma veľmi bavilo. Chodil som tam, aj keď som prešiel na gymnázium.

Jedného dňa prišla Janka Čechová, ktorá nám zhodila zo stola všetko preč a podala nám uhlík, gumu a baliaci papier. Začali sme portréty, ruky, telo. Jednoducho nám to umenie otvorila do hĺbky a už to nebolo to detské kreslenie.

Umelec musí prejsť cez veľa vecí, aby mohol tvoriť. Musí veľa kresliť, aby pochopil priestor. Musí poznať anatómiu človeka, aby výsledok dával zmysel. Mal som v živote naozaj šťastie, že prišla Janka Čechová, ktorá mi tento svet otvorila. V tomto roku som sa s ňou opäť stretol. Oboch nás ocenili ako osobnosti Kysúc.

Čo je podľa vás aktuálne najväčší problém Kysúc?

Keby sme ako ľudia, alebo aspoň kultúrni ľudia, držali pokope a spoločne by sme sa podporovali a vytvárali spoločné veci, tak si to prostredie, v ktorom žijeme, môžeme tak zdokonaliť, že nám budú ďalšie generácie vďačné. Žiaľ, robíme presný opak. A to nielen na Kysuciach.